Akademik prof. dr Radomir V. Ivanović, Belehrad SÚČASNÁ AKTUALIZÁCIA A PROBLEMATIKA HISTORICKÝCH, KULTUROLOGICKÝCH, KOMPARATÍVNO-ESTETICKÝCH A LITERÁRNOHISTORICKYCH VÝSKUMOV (Nebojša Kuzmanovič: Susretanje kultura (Srpsko-slovačke kniževne veze Rista Kovijanića), Logos – Dis, Báčska Palanka 2013) ,,P ravda, dobro a krásno, čiže šťastie a spravodlivosť, zlučujú sa do ideálu silného, plného života, ktorý človečenstvo môže dosiahnuť na zemi empirickým spoznaním, technikou, umením a sociálnou tvorbou.“ (A. V. Lunačarskij) Základným cieľom, či presnejšie systémom cieľov, ktoré v monografii chce dosiahnuť Dr. Nebojša Kuzmanovič (1962) naznačil už rétorikou titulov Stretávanie kultúr, čiže rétorikou podnázvu Srbsko-slovenské literárne styky Rista Kovijaniča, a potom aj explicitnými výpoveďami ako je táto: ,,Motív na vznik tejto knihe pramení v našom presvedčení, že potreba determinovania kultúry na priestoroch bývalej Juhoslávie – ako srbskej národnej kultúry – arovnako aj vo veľmi aktuálnej potrebe (znovu) zakladania slovanskej vzájomnosti, je dnes veľmi prítomná“, alebo ,,Iba multikultúrnosť samovytvorená dlhodobými kultúrnymi stykmi, a nie taká, ktorá sa štátno-politickými nátlakmi a abstraktnou ideou vnucuje určitým národom, je predpokladom na utrhnutie kultúrnej sebestačnosti a sebagetoizácie. Učiť sa o iných a od iných nám pomáha lepšie sa spoznať navzájom a vidieť seba v iných, lebo sami nemôžeme pretrvať. Iba prostredníctvom rozličnosti a nie uniformnosti a jednotvárnosti sa rozvíja svojráznosť a udržuje vitálnosť jednej kultúry“ (s. 5) Podľa apriorne zvolenej a metodologicky dobre podloženej koncepcie, autor monografie sa v prvej časti zaoberal rovinou teórie a v druhej aplikovanou rovinou výskumu, kým v tretej hodnotením a prehodnocovaním dosiahnutých výsledkov v slavistike, juhoslavistike, srbistike a slovakistike v XVIII., XIX. a XX. storočí. O ambicióznosti ponuknutého vydavateľského činu svedčí predovšetkým autorovo trvanie, aby sa koľko-toľko zladili a dostali do rovnováhy diachronické a synchronické roviny výskumu; v tom kontexte pozorované – aby sa multidisciplinárnym a interdisciplinárnym prístupom aktualizovala a reaktualizovala, čiže problematizovala a reproblematizovala úroveň historických, kulturologických, komparatívno-estetických a literárnohistorických výskumov. Závažnosť, premyslenosť, obstojnosť a udržateľnosť zvolenej kompozičnej a konštrukčnej schémy, Kuzmanovič nepodozrieva ani v jednej chvíli, lebo je hlboko presvedčený, že nejde iba o proces rekapitulácie (hodnotenie a prehodnocovanie) početných kontaktových zón srbského a slovenského národa v minulosti, ale zároveň aj o povzbudenie budúcim bádateľom, o čom autor sám explicitne svedčí v úryvkoch, ako napr.: ,,Všetko toto nás uisťuje, že naša idea o obnovení srbsko-slovenskej vzájomnosti nie je žiadnou abstraktnou konštrukciou, ani ďalší z početných príspevkov k špekulatívnemu mysleniu, ale reálnou potrebou na týchto priestoroch a rovnako aj výzva tým, ktorí prichádzajú po nás, aby nedovolili tým stykom udusiť sa, ale ich ďalej budovať a rozvíjať.“ V týchto riadkoch nie je ťažké rozpoznať odpor súčasnej globalizácii a unifikácii kultúr, ktoré celkom iste pôsobia zhubne – aj ako teória aj ako prax. Aby sa uskutočnil tak vysoko postavený cieľ či systém cieľov autor monografie trvá na tom, aby elaborovanú tematiku a problematiku systematizoval, podal a vysvetlil v rozličných kontextoch duchovnej a hmotnej kultúry. Ako priamy dôvod mu poslúžil bohatý, vzácny, ale nevyrovnane realizovaný prínos výskumu srbsko-slovenských historickýchm kultúrnych a literárnych stykov Rista Kovijaniča (1895 – 1990), reprezentanta tohto druhu komparatistiky v juhoslovanskom kultúrnom a literárnom priestore (okrem Jána Kmeťa, Michala Harpáňa, Ceroviča, odteraz i Nebojšu Kuzmanoviča). Z aujímavé je poznamenať, že Kovijanič v tom tŕnistom a šľachetnom diele zotrval vyše šesť desaťročí (1927 – 1990). Diachronickú perspektívu v tomto prípade vidno v dvojitom zrkadle: prvé z nich predstavuje panoráma výskumov, ktoré zastihol Risto Kovijanič, a po druhé panoráma, ktorú zastihol Nebojša Kuzmanovič, s napomenutím, že by obe bolo treba posilniť aj výskumom v rovine synchrónnej. To prakticky znamená, že autor musel vykonať kulturologické, estetické a literárno-historické ,,prelínanie“, ako by to povedal Laza Kostič vo svojich estetických prácach. Slovom diachronická rovina výskumu si vyžadovala opis zjavov, procesov, ideí, spisovateľov a diel, tak ako si synchronická rovina vyžadovala aktualizáciu a problematiku kategórií, ktoré súčasní filozofi nazývajú prázdnotou bytia (francúzsky filozof Jean Lipovitzký našu civilizáciu definuje ako epochu prázdnoty). Ako je už všeobecne známe bádateľom dejín ideí s konca XX. st., ide o známu a dominantnú filozofickú kategóriu antropologický pesimizmus, ktorý okrem Lipovitzkého vo svojich knihách hlásajú ešte aj Liotar, Bodriár a mnohí iní filozofi. Naslovovzatej kategórii existenciálni filozofi (napr. Jean Bofre) oponujú plnosťou bytiačiže dominantnou filozofickou kategóriou – stoickým optimizmom, veľmi charakteristickou pre filozofiu tzv. ,,malých“ či ,,neštátotvorných“ národov. Presnejšie povedané, ide o proces kulturizácie a akulturizácie či stretnutia rozličných modelov kultúr (Východu ako amorfnej civilizácie a Západu ako krištáľovej civilizácie). Uvádzajúc príklad Kuzmanovič poukazuje na účinnosť oboch procesov, začnúc od pôsobivosti kollárovsky chápanej dominantnej idey toho času –slovanskej vzájomnosti, cez slavianofilstvo, panslavizmus, austroslavizmus a ilyrizmus až po realizáciu týchto myšlienok XIX. storočia v XX. storočí. Samotný Kuzmanovič toto známe existenciálne, ideologické, politické, sociálne, kulturologické, etické a umelecké hnutie definuje ako Juhoslovanskú ideu súhlasu a porozumenia, ilustrujúc to snaženie početnými príkladmi za uplynulé tri storočia (najmä v období klasicizmu, predromatizmu a romantizmu), zanedbávajúc súčasné tendencie, ktoré koncom XX. a začiatkom XXI. st. vo veľkom protirečili predchádzajúcim myšlienkam. Determinovaný zvolenou koncepciou a kompozíciou monografie, Kuzmanovič základný analitický záujem usmernil na vzájomné vplyvy, povzbudzovania a dotykovosť (teda na oblasť imagológie), vysúvajúc do popredia idey, ktoré sa predovšetkým nachádzajú v dielach Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Ľudovíta Štúra, ako i podľa opisu početných kontaktových stykov srbskej a slovenskej kultúry a umenia. Nezanedbávajúc ani to, že na Slovensku boli školení niektorí z dominantných intelektuálov a tvorcov toho času (Dositej Obradovič, Djura Daničič, Svetozar Miletič, Jovan Jovanovič Zmaj, Jovan Grčič Milenko a mnohí iní). Stredobodom autorovho záujmu v najširšom koncentrickom kruhu nachádzajú sa dejiny určitých myšlienok a spôsob ich dlhodobej realizácie, najmä tých, ktoré patria austroslavizmu, panslavizmu a slovanskej vzájomnosti. Celkovú tematiku a problematiku navrstvujú opisy oponovania týmto ideám (viditeľné v myšlienke germanizácie, hungarizácie alebo islamizácie slovanského živlu, ktorý žije v rozličných štátoch a rozličných štátno-právnych zriadeniach). Aby sa taká tematika a problematika komplexne zdolala v najnevyhnutnejšej miere, autor sa tu opieral o polygrafiu a polyhistóriu. Kuzmanovič sa tak súčasne či striedavo zaoberal výskumom dejín, histórie myšlienok, ako i kulturológiou, antropológiou, etnológiou, sociológiou, sociálnou psychológiou, pedagogikou (predovšetkým dejinami školstva), ideológiou, politikou, filozofiou, etikou, estetikou, umením (najmä literatúrou a vedou v nej), lingvistikou, folkloristikou, komparatistikou atď. Tak široko založenú intelektuálnu zvedavosť musel Kuzmanovič uspokojiť rozličnými spôsobmi a v nerovnakej miere, čím si vysvetľujeme aj nerovnakosť jednotlivých častí monografie. Ona sa predovšetkým vzťahuje na široko chápaný ideografický obraz sveta, ktorý ponúka Risto Kovijanič buďto vo svojich knihách (Naďmederská dolina smrti (1936), Juhoslovanská štátna myšlienka (1938), Milan Hodža a Juhoslovania (1938), Srbskí spisovatelia v Bratislave a Modre v XVIII. storočí (1973), Srbskí romantici na Slovensku (1979) a Štúdie o dejinách juhoslovansko-slovenských stykov (1976), ktoré sú uverejnené po srbochorvátsky, slovenský a český); buďto vo svojich separátoch (z ktorých sú najzaujímavejšie v knihe Branko a Štúr, Vuk a Štúr a Njegoš a Štúr); ako i v jednotlivých prácach venovaných tomuto odvetviu komparatistiky (tu pripomenieme, že spomedzi 412 Kovijaničových uverejnených prác až 230 patria kultúrnej histórii). Kuzmanovič ale pozorne a svedomite nesleduje iba produkčný, ale zároveň aj recepčný model. Tak napr. uvádza desiatky posudkov najzaujímavejšich Kovijaničových kníh nasledujúcej proveniencie: Srbskí spisovatelia v Bratislave a Modre v XVIII. storočí, v ktorej stvárnil portréty sedem srbských tvorcov: Djuru Daničiča, Svetozara Miletiča, Jovana Boškoviča, Jovana Jovanoviča Zmaja, Simu Popoviča, Jovana Grčiča Milenka a Kostu Trifkoviča. Nejeden stvárnil na základe vlastného archívneho bádania, ale najčastejšie sa opieral o osvedčené pozitivistické metódy. Na model kompozície a konštrukcie jeho monografie vplývali, podľa našej mienky, dve dôležité kategórie. Prvá z nich sa vzťahuje na Kovijaničovu polygrafiu (ide o básnika, prozaika, prekladateľa, literaturológa, lingvistu, folkloristu, pedagóga, komparatistu, historika, historika námorníctva, medicíny a architektúry, polemika, kritika, epistografa, redaktora atď.) a druhá na Kuzmanovičovu polygrafiu (on je básnik, autor básnickej zbierky Boje bunila (1989), zaoberá sa filozofiou čo vidno z jeho kníh Kjerkegorove sfere egzistencije (1997, 2003), Imitacije (výber z tvorby Milana Kovačeviča) (1998) a Ptolomejski obrt (1999), rétorikou, čo vidno podľa knihy Duša Srbije (1993, 1995, 2000), ktorá je výberom z besied Nikolaja Velimiroviča, vedou o literatúre, čo vidno z kníh Ka slovenskom istoliku (2000) a Susretanje kultura (2003). Všetko uvedené potvrdzuje konštatáciu, že ide o tvorcu a bádateľa, ktorí má veľkú pracovnú, intelektuálnu a kreatívnu energiu. Okrem toho evidentné je jeho nadšenie pri každom druhu aktivity, ktorou sa zaoberá (vydavateľstvo, kultúrne snaženia, zriaďovanie životopisov a špecializovaných publikácií, organizovanie odborných, vedeckých a kultúrnych manifestácií atď). Všetky tie jeho snahy sú podložené evidentným nadšením, lebo bez nadšenia, ako to pravdivo povedal Dobrica Čosič, nič veľké nemožno vytvoriť. Mimoriadny prínos do našej vedy a kultúry Kuzmanovič dosiahol vďaka archívnemu bádaniu, skúmajúc elaborovanú tematiku a problematiku po slovenských a srbských archívoch a najmä v pozostalosti Rista Kovijaniča, čim skutočne prispel k vytváraniu prvého kompletnejšieho obrazu o tomto autorovi. Spôsobom literáta, k tomu veľmi zaujímave, autor monografie tie menej známe a novoodhalené detaily vbudoval do mozaiky známych celkov, vytvárajúc tak nový obraz alebo starý novými detailami inovoval a novým spôsobom interpretoval. Tu predovšetkým máme na mysli Kovijaničovu knihu – časopis Preza, ktorá vznikla počas rukojemníctva v tábore v Albánsku (1941 – 42), ako i na zbierku básní Čojske ruže (Narcisi), ktorá vznikla počas rukojemníctva v podgorickom žaláre (1945 – 46). I keď ani jedna z nich dodnes nie je uverejnená – Kovijanič bol dlhý čas proskribovaným spisovateľom – ony vrhajú dodatočné ,,bočné svetlo“ rovnako na spisovateľa ako i na jeho starostlivého a odovzdaného analytika. Analytický model N. Kuzmanoviča pozostáva zo zverejňovania všetkých známych údajov (,,bez zvyšku“, ako by to povedal filozof a estét Georg Lukács), ak je také niečo vôbec možné v knihách takejto proveniencie. O tom svedčí aj Kovijaničova neuverejnená Autobiografia, napísaná stareckou rukou do dvoch záznamníkov, a k tomu neukončená. Keďže sme tento posudok o Kuzmanovičovej monografii Stretávanie kultúr začali explicitnými výpoveďami o internacionálnej fáze, pochopiteľné je ba i prirodzené a logické, aby sme ho aj ukončili rovnakým druhom výpovede, ale tentoraz z konca monografie, aby sme zistili, v akej miere jestvuje harmónia medzi autorovými želaniami a možnosťami. Zhrnúc vlastné skúsenosti a poznania Kuzmanovič v záverečnom odseku monografie – Hodnota a hranice Kovijaničovho bádania srbsko-slovenských literárnych stykov a Kovijaničov prínos k multikultúrnosti predovšetkým rezolútne tvrdí: ,,Kovijaničov prínos k výskumu srbsko-slovenských literárnych stykov je veľký a má nesmirny význam pre každého slavistu a komparatistu, ktorý sa zaoberá týmito otázkami“ a na inom mieste hovorí: ,,Práve také insistovanie na detaile a každom fakte späté so srbsko-slovenským literárnym stykom, ktoré pestoval Kovijanič, zanechalo nám do dedičstva nevyčerpateľný literárny fond, ktorý je skutočným bohatstvom srbskej a slovenskej literatúry“; aby na konci konštatoval: ,,Záver, ktorý sa nám nastoľuje, pramení vo fakte, že dielo Rista Kovijaniča je dôležitým ohnivkom výskumu srbsko-slovenských literárnych stykov a skutočná orientácia na vytváranie slovanskej vzájomnosti, ktoré dnes potrebujeme viacej ako za čias, keď ho Šafárik, Štúr, Branko, Daničič, Zmaj a Miletič najodovzdanejšie tkali.” (s. 145 – 147) Druhá polovica monografie pozostáva z nevyhnutných príloh: Kovijaničova bio- bibliografia s poznámkami, resumé v srbčine, slovenčine a angličtine, ako i početné dokumenty a ilustrácie. Chýba iba Menný register a Predmetový register aby sa zainteresovaný čitateľ ľahšie a rýchlejšie zorientoval v hojnosti ponúknutej analýzy a dokladov. Na konci bez žiadnych obáv možno uzavrieť, že Dr. Nebojša Kuzmanovič monografiou Stretávanie kultúr viditeľne prispel k mnohým sféram duchovných aktivít, ktorými sa v nej zaoberal, najmä ak máme na zreteli spoločenské vedy v širšom, čiže kultúrno-historické vedy v užšom kontexte. Taktiež možno spoľahlivo uzavrieť, že knihy tejto proveniencie v našej kulturológii a komparatistike sú veľmi zriedkavé a ich význam je tým väčší, bez ohľadu či ide o relačnú alebo substanciálnu teóriu kultúry a literatúry. Preložil: Pavel Matuch
Posted on: Wed, 03 Jul 2013 06:25:24 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015