Celú noc včera som čítal a vzdelával sa v oblasti rôznych zdravotných ťažkostí, keďže na veľké nešťastie aj člen mojej rodiny, ktorého milujem, niečo takéto prežil a prežíva, nechcel som to ťahať na facebook určite, ale úprimne by ste si pri niektorých problémoch, ktoré tu riešite a trápia vás uvedomili, že aké debiliny vlastne riešite. Popri hľadaní informácii o tomto smutnom ochorení a následkoch som sa dostal na jedno fórum, kde písali všetci o tom, že ako po mozgovej príhode sa nemali chuť starať o VLASTNÚ rodinu a snažili sa ich zbaviť. Bolo mi fakt do plaču z toho, lebo toto už fakt je skurvene neľudské. Potom som si prečítal na záver jeden komentár a úprimne som z neho mal slzy v očiach a za to sa s ním chcem podeliť, pretože hodnotu zdravia a života by sme si nemali fakt uvedomovať len pri MODROM Z NEBA, ak máte chvílu času a zaujme Vás to, tak to šírte ďalej, nepoznám toho človeka, ale zaslúži si to, aby tieto slová nezostali na očiach pár ľuďom na internetovom fóre. ĎAKUJEM : Nedá mi neodpovedať, pretože niektoré odpovede ma riadne zdvihli zo stoličky! Bola som ešte mladá, mala som 45 rokov, keď som prekonala mozgovú porážku, môj stav bola vážny, ochrnula mi ľavá strana a vtedy som veľmi chcela zomrieť, ale Pán Boh ma vtedy nevypočul! Uvedomovala som si, že nie som schopná byť samostatnou jednotkou, aj keď myslenie bolo OK, motorika bola niekde úplne inde... Vtedy mi veľmi pomohla moja rodina, nedovolili mi odpočívať, nútili ma rozprávať sa s veľkým zrkadlom, svičiť s loptičkami - vtedy ešte nebola inteligentná plastelína. Moji vnuci vtedy ešte boli maličkí, ale už vtedy mi nedovolili sedieť bez toho, aby som necvičila s rukou, alebo nohou. Nik, ani cudzí ľudia, ani susedia nepovedali mojej rodine ZBAVTE SA JEJ!!! Mrazí ma pri tých slovách a je mi z toho do plaču...Počas tých 15 rokov, čo odvtedy prešlo som prekonala choroby, pri ktorých býva konečná stanica smrť, a ja som tak veľmi chcela žiť, že ma Pán Boh zatiaľ vypočul a ešte ma tu zatiaľ drží... Tento rok 18.júna manžel prekonal ťažkú mozgovú príhodu, má 65 rokov, ochrnul na ľavú stranu, prestával vidieť, narážal do dverí, nábytku... ruka mu visela vedľa tela ako prázdny rukáv, nedokázal ju použiť, bola úplne bez citu. Keď začal chodiť a čakal ma na schodoch pred nemocnicou, plakala som od šťastia, ďakovala Bohu a lekárom, že pomáhajú. Po návrate domov sme sa zaťali všetci, vďaka priateľom tu na tejto stránke som zohnala inteligentné plastelíny, cvičili sme s ním, aj keď nevládal, keď bol protivný, vyplakala som sa tam, kde ma nevidel a išli sme opäť odznova. Denne sme chodili na rehabilitácie, mali sme úžasnú sestričku, ktorá ho presvedčila, že všetko toto sa neudialo v ruke ani v nohe, ale v hlave, preto musí ruku nútiť pozerať sa. Okom jej prikáže, že si má pridržať tanier a dnes ja už neutieram mláčky okolo tanierov, dokáže sa sám obliecť, aj keď občas je tričko so značkou na chrbáte, šnúrky si síce nezaviaže, ale veď dostať topánky aj bez nich, ale už odložil paličku, pri posteli má malú hrazdičku, na ňu si zavesí ruku a cvičí, posledné dva dni už sedel na bicykli a priniesol mi menší nákup. Priznám sa, že ja som to už občas vzdávala, ale vtedy som si povedala, Bože, veď sme si pred 41 rokmi sľubovali až kým nás smrť nerozdelí... Nik mi nepovedal, ZBAV SA HO!!! Preto Vás prosím, kým niečo takéto niekomu radíte, skúste si predstaviť, že by ste sa v takejto situácii ocitli vy, teda pokiaľ vo vás je ešte cit a úcta. A ďakujem vám aj za to, že ste si ma prečítali, a ak to čo len kúštik niekomu pomohlo, budem veľmi rada.
Posted on: Wed, 20 Nov 2013 17:24:43 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015