Dream Draft: Najlepšie voľby v 1. kole draftu (3. časť)!! V roku 2000 sa rozšírením profiligy o Columbus a Minnesotu upravil aj model draftu na tridsať výberov v 1.kole. K 50. výročiu draftu ako takého pripravil portál nhl sériu článkov, v ktorých 13-členná komisia predstavuje historicky najlepšie prvokolové voľby, v závislosti od toho, na akej priečke boli konkrétni hokejisti vybratí. Dnes vám prinášame predposlednú časť rebríčka v skrátenej podobe. Top č.10 –Teemu Selänne (Winnipeg Jets, 1988) Štyri roky čakali Jets, kým Selänne prišiel z Fínska do zámoria, potom však zažil najlepšiu nováčikovskú sezónu všetkých čias. Calder Trophy získal za 76 gólov a 132 bodov. V drese Winnipegu zažil ešte niekoľko 50 a viac gólových sezón, v roku 1998 (už v drese Anaheimu) sa stal prvým Európanom, ktorý sa stal najužitočnejším hráčom All-Stars Game. Výborne si rozumel vo formácii s Paulom Kariyom, jeho 50-gólové ročníky ukončila až sezóna 1998/99, s 47 gólmi však aj tak vyhral Maurice Richards Trophy. Od roku 2001 hral ešte za San José a Colorado Avalanche, vylepšujúc si svoje osobné štatistiky až po 500 gólov a 1000 bodov, pričom v roku 2007 sa stal prvým hráčom starším ako 35 rokov, ktorý dokázal odohrať dve 40-gólové sezóny v rade. Dôležitejší moment však prišiel o dve mesiace neskôr, s Ducks zdvihol nad hlavu po prvý krát Stanley Cup. Rozhodol sa pre koniec kariéry, avšak vo februári 2008 si to rozmyslel a ešte na dva roky sa do Anaheimu vrátil. Od vtedy pravidelne zvažuje definitívny koniec a vždy sa rozhodne ešte rok potiahnuť. Fínsky blesk je dnes, v 42 rokoch, 11.najlepším strelcom histórie (najlepší Fín) a 15.najproduktívnejším hráčom. Síce nevyhral mnoho Pohárov, ale po celú kariéru hraje stabilne na najvyššej úrovni. V Ducks sa stal rovnakou ikonou akou býval vo Winnipegu a fanúšikovska základňa aj dnes čaká na jeho ďalšie rozhodnutie – zostať, či neostať. Druhý v hlasovaní – nebol, všetkých 13 hlasov získal Selänne Top č.9 – Brian Leetch (NY Rangers, 1986) Rangers si ho vybrali po jeho úžasnej sezóne v nižšej mládežníckej lige, kde zaznamenal 40 gólov a 84 bodov v iba 28 zápasoch. Debut za Rags odohral po Olympiáde v ´88, ročník zakončil takmer s bodom na zápas. O rok neskôr získal Calderovú trofej, pričom s 23 gólmi vytvoril nový rekord pre obrancov nováčikov. Vo svojom vývoji pokračoval, sezónu 91/92 skončil so 102 bodmi, sto bodov pokoril ako piaty obranca (a do dnešného dňa ako posledný) v histórii. Vyhral Norrisovú trofej a Rangers skončili v základnej časti prví. V playoff 1994 zažil svoje najlepšie herné výkony, atakoval aj niektoré historické rekordy. Viedol tabuľku asistencií (23), bodov (34), +- (+19) a víťazných gólov (4). Získal Conn Smythe Trophy a Rangers vyhrali prvý Pohár po 54 rokoch. 34 bodov aj 11 gólov je druhý najvyšší zisk obrancu v nadstavbe vôbec. Ročník 97 bol podobne úspešný, ako kapitán americkej reprezentácie vyhral Svetový Pohár, na konci sezóny obdržal druhý krát Norris Trophy. V playoff sa prebojovali do finále konferencie, čo bol ale posledný Leetchov úspech vo vyraďovačke. Rags sa s ním už do playoff viac nepozreli, na záver kariéry bol vymenený do Toronta a neskôr si zahral aj za Boston Bruins. Jeho cit pre skĺbenie ofenzívy a defenzívy zostane raritou. Je určite najlepším hráčom histórie NY Rangers a jeden z najlepším Američanov v ľadovom hokeji vôbec. Druhý v hlasovaní – Cam Neely Top č.8 – Ray Bourque (Boston Bruins, 1979) Bol to draft, v ktorom Boston veľmi chcel obrancu. Mal ho aj vytipovaného, jeho meno bolo Keith Brown. Na(ne)šťastie, Browna vzalo Chicago zo siedmej pozície, priamo Bruins pod nosom. BB tak zaimprovizovali a vzali Bourquea, ofenzívneho strelca z QMJHL. Niekedy je šťastie dôležitejšie ako dobrý scouting, z Bourquea vyrástol za 22 rokov jeden z najväčších hráčov ľadového hokeja vôbec (a nazbieral o vyše 1 200 bodov viac ako Keith). Svoju fenomenálnu kariéru začal ziskom Calder Trophy, ktorú nasledovalo 15 za sebou idúcich sezón s aspoň 17 gólmi (8x cez 20). Celkovo v nej získal päť Norrisových trofejí a pár krát atakoval stobodovú hranicu – osobným rekordom mu zostáva 95 bodov z ročníka 86/87. V roku 1988 doviedol Boston do finále Stanley Cupu, prvého po desiatich rokoch. Časom bol menovaný za kapitána Bruins, počas slávnostnej ceremónie sa vzdal svojho čísla (7), ktoré bolo vyradené v prospech Phila Esposita a zmenil si ho na 77. Svoje dve ďalšie Norrisky získal za vysokú produktivitu, štyri 90-bodové sezóny dosiahol ako iba tretí obranca v histórii. Vo vysokých číslach pokračoval aj po divokých 90tych rokoch. Jeho 21-ročný vzťah s Bostonom skončil výmenou do Colorada Avalanche, s ktorým mal reálnu šancu vystúpiť na vrchol, kam by sa s Medveďmi dostal len hypoteticky. Sezónu dokončil vo finále konferencie, ale rok po tom, ako 40-ročný, sa vrátil a veľkolepo zakončil kariéru zdvihom Pohára nad hlavu. Joe Sakic mu ho dokonca podal ako prvému ešte skôr, než ho zdvihol nad hlavu sám ako kapitán. O dva mesiace ukončil kariéru, na konci ktorej viedol historickú tabuľku obrancov v bodoch, góloch, asistenciách, víťazných aj presilovkových góloch a jeho +528 rating je tretí najvyšší medzi všetkými hráčmi. Druhý v hlasovaní – Grant Fuhr Top č.7 – Bill Barber (Philadelphia Flyers, 1972) Člen LCB Line, hviezdnej formácie Flyers, ktorá im dva krát vybojovala finále (vrátane zisku Stanley Cupu 1975), v ktorej hral s Bobbym Clarkom a Reggie Leachom – v časoch, kedy partneri v útoku vydržali dlhšie, než len dva-tri zápasy, ako to je vidieť dnes. Fantastické čísla v juniorke a 9 gólov v prvých 11 zápasoch na farme mu otvorili cestu do prvého tímu, kde hneď na prvý krát pomohol Phille premiérovo vyhrať sériu v playoff. Priemerne od vtedy strieľal 39 gólov za sezónu, Philla valcovala v základnej časti aj v playoff. Odmenou mu bola nominácia na Kanadský Pohár, kde strelil jeden zo svojich najdôležitejších gólov kariéry – v druhom zápase (v sérii hranej na tri víťazstvá) vyrovnal a poslal zápas do predĺženia, v ktorom Kanada vyhrala a získala titul. Osobné rekordy si vylepšil v sezóne 75/76, 50 gólov, 112 bodov a LCB Line nakombinovala 322 bodov (vtedy nový ligový rekord). V PO prehrali finále s Montrealom. Na rok spadol na 20 gólov, ale potom zaznamenal 40 v štyroch z posledných piatich sezón. Bol menovaný kapitánom Flyers, ale ani nie za rok odovzdal Cčko Clarkovi, kvôli svojim vlečúcim sa zdravotným problémom. Kariéru ukončil ako najlepší strelec v dejinách Flyers a druhý najproduktívnejší hráč. Jeho číslo bolo vyradené, keď bol uvedený do Siene Slávy. Druhý v hlasovaní – Ryan Suter Top č.6 – Paul Coffey (Edmonton Oilers, 1980) Behom 21 rokov v NHL obliekal mnoho dresov, ale vo všetkých kluboch plnil dve základne črty svojej kariéry – zbieral po hrstiach body a vyhrával desiatky zápasov. Je štvornásobným majstrom, trojnásobným držiteľom Norrisovky a členom Siene Slávy NHL. V drese Oilers odohral 4 sezóny, vo všetkých si zahral finále. Prvé prehrali proti NY Islanders, od vtedy však začali budovať dynastiu, aká má v histórii len ťažké zrovnanie. Coffey vo všetkých troch majstrovských ročníkoch skončil s viac ako 100bodmi. V roku 1984 skončil ako druhý najproduktívnejší hráč ligy (!) po Gretzkym, o rok nato vytvoril individuálne rekordy pre obrancov v playoff (v góloch, asistenciách a bodoch) a o rok neskôr dokonca nastrieľal 48 gólov (rekord obrancov), zaknihoval 138 bodov (druhý najlepší výkon po Orrovi), +61 rating a deväť presných zásahov v presilovkách a deväť v oslabení (rekord obrancov). Získal dve Norrisové trofeje a pri hlasovaní o tretej skončil druhý. Následne bol vymenený do Pittsburghu, kde zažil dve za sebou idúce 100-bodové sezóny (ďalšie) a stal sa druhým obrancom v histórii, ktorý prekonal métu tisíc bodov. Pomohol Penguins k ich prvému Staney Cupu a jeho kroky smerovali do Los Angles a odtiaľ do Detroitu Red Wings, ktorý dotiahol až do finále (prvého od roku 1966). Medzi tým sa svojim 311. gólom vyrovnal Denisovi Potvinovi a krátko nato sa osamostatnil na čele strelcov medzi obrancami NHL. V skrátenej sezóne 1995 vyhral svoju poslednú Norrisovú trofej. Poslednú cestu do finále zažil ešte s Philadelphiou, jeho ostatné angažmá v Hartforde, Chicagu, Caroline a Bostone skončili viac alebo menej úspešne. V roku 2004 bol uvedený do Siene Slávy, v historických štatistikách je v ofenzívnych číslach druhý vo všetkom – hneď po Rayovi Bourqueovi. Druhý v hlasovaní – Peter Forsberg Top č.5 – Jaromír Jágr (Pittsburgh Penguins, 1990) Keď v roku 1990 prišli na draft funkcionári Philadelphie, na čele ich záujmového rebríčka bol práve Jágr. Ťahali zo 4. miesta, ale tesne pred tým sa GM Russ Farwell zľakol rizika európskeho hráča a radšej uprednostnil kanadského centra Mika Ricciho (605 bodov v kariére). Pittsburgh bol teda viac než rád, že na nich počkal do 5.výberu. Jarda sa okamžite zaradil medzi kľúčové postavy tímu na ľade aj mimo neho – symbolom Penguins sa stali nielen jeho kľučky, ale aj husté vlasy, vďaka ktorým sa stal jedným z najpopulárnejších obyvateľov mesta tej doby. Vo svojim prvých dvoch sezónach pomohol Pittsburghu k prvým dvom Stanley Cupom (jeho emancipáciu v Pens to bezpochyby urýchlilo), v skrátenej sezóne 1995 (kvôli lockoutu) vyhral svoju prvú Art Ross Trophy. Ešte lepší bol o rok neskôr, jeho 62 gólov a 149 bodov bolo druhým najlepším ligovým výkonom za priateľom a spoluhráčom Mariom Lemieuxom. Práve jeho zdravotné problémy (a dočasné ukončenie kariéry) spravili z Jágra najväčšiu hviezdu Penguins a budúcu sezónu odštartoval hon za štyrmi za sebou idúcimi Art Ross trofejami. V 1999 získal ako bonus aj obe trofeje pre najužitočnejšieho hráča. Jeho kontrakt sa stal pre Tučniakov finančne náročný a v roku 2001 ho boli nútený vymeniť do Washingtonu. V tej dobe (stále v najlepších rokoch) bol druhým najproduktívnejším hráčom Pittsburghu v histórii. Jeho angažmán v Capitals však vôbec nevyšiel, do playoff postúpil s klubom iba raz a ani raz neprekonal hranicu 80 bodov. V roku 2004 bol vymenený do NY Rangers. Tam strávil niekoľko rokov (počas ktorých vyrovnal Gartnerov rekord 15 sezón za sebou s aspoň 30 gólmi) a potom odišiel do Ruska, do novovzniknutej KHL. Hoci to už na návrat nevyzeralo, od leta 2011 predsa len oznámil svoj comeback, behom dvoch rokov hral v dresoch 3 klubov (Flyers, Stars, Bruins) a podľa jeho slov plánuje svoje úžasné čísla (najproduktívnejší Európan všetkých čias) vylepšovať aj ďalej. Druhý v hlasovaní – Scott Stevens Top č.4 – Steve Yzerman (Detroit Red Wings, 1983) Detroit by dnes nemenil nič, čo sa v ten deň stalo, ale pravdou je, že ich prioritou bolo vtedy draftovať Pata LaFontainea, ktorého im spred nosa vzali Islanders. Boli tak nútený zmeniť svoje plány a rozhodli sa pre nízkeho, ale šikovného ofenzívneho centra. Yzy sa stal najmladším kapitánom Red Wings – ako 21 ročný. Nikto vtedy nečakal, že na tom poste vydrží dve desaťročia (čo je rekord nielen NHL, ale aj všetkých severoamerických športových líg). Na začiatku kariéry sa profiloval ako extrémne produktívny útočník – stal sa prvým 18-ročným účastníkom All-Stars Game, jeho 155 bodov z ročníka 1988/89 dokázali prevýšiť len individuálne zisky Gretzkeho a Lemieuxa. K spokojnosti mu chýbal najmä tímový úspech. To sa zmenilo príchodom legendárneho Bowmana na trénersky post Detroitu, ten pretvoril výbušného centra na jedného z najvšestrannejších hráčov histórie. Produktivita Yzermana klesla, ale jeho zodpovednosť a tímová hra sa dramaticky zlepšili. A Detroit odštartoval svoju úspešnú éru, čo sa týka úspechov v playoff. Vyvrcholilo to ziskom dvoch Pohárov v PO 97 a 98. Yzermanovú univerzálnosť ocenili aj hlasujúci novinári – v tom istom roku, v ktorom strelil 600. gól kariéry, vyhral aj Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka. Od prelomu tisícročí sa však ozvali vážne problémy s kolenom, vďaka ktorým nastúpil len do obmedzeného počtu zápasov vo všetkých ročníkoch až do výluky. Po nej sa ešte na jeden zápas skúsil vrátiť, ale v roku 2006 definitívne ukončil kariéru ako 6.najproduktívnejší hráč histórie. V roku 2009 bol uvedený do Siene Slávy. Druhý v hlasovaní – Ron Francis Poslednú časť vám prinesieme začiatkom pracovného týždňa.
Posted on: Sun, 30 Jun 2013 15:37:45 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015