Hľadá sa zdravý duch Ako sa financuje čas detí na športoviskách 02.08.2013 / Katarína Lepiešová Poslať e-mailom Oznámiť chybu Vytlačiť Diskusia (0 reakcií) Tréningy, turnaje, preteky, sústredenia – mladí športovci toho popri škole majú dosť. Ale stačí elán? Nahliadli sme do pár klubov, aby sme zistili, ako to funguje, kto to financuje, ako sa na tom podieľajú rodičia. A ako by mohli pomôcť iní – firmy, mestá či štát. Ideme na to na Slovensku dobre alebo je to beh na dlhé trate? Mnohé deti majú dnes program nabitý takmer ako otcov či mamin pracovný kalendár. Akurát namiesto porád a mítingov je v ňom mnoho mimoškolských aktivít. Jazykové krúžky, umelecké, hudobné a napokon –športové. Aby boli aj na vzduchu, aby sa trochu hýbali, aby doma nesedeli za počítačom. Keď sa rodičovská snaha stretne so záujmom dieťaťa a talentom, je čiastočne vyhrané. Často sa práve športové kluby či oddiely stávajú pre deti druhým domovom, kde trávia niekoľko dní týždenne, ba aj víkendy. DOMA NA ĽADE. Športový hokejový klub HOBA Bratislava pracuje s deťmi a mládežou od roku 1998. Majú na začiatku Dúbravky k dispozícii pekný zimný štadión, mládežnícke družstvá vo všetkých kategóriách, dobrú webovú stránku aj pár zaujímavých partnerov. Pred pätnástimi rokmi klub iba začínal s nábormi detí, súťažne v tom čase hrával len ligu dorastu a juniorov. Zo začiatku tu pracovali takmer samí dobrovoľníci. Dnes je situácia o niečo ružovejšia. „V tomto čase už má náš klub zastúpenie vo všetkých žiackych a mládežníckych súťažiach,“ hovorí riaditeľ klubu Branislav Semančík. Aktuálne majú bez jedného 250 hráčov a hráčok od prípravky cez mladších a starších žiakov až po dorast a juniorov. O ich prípravu sa stará desať trénerov, zväčša absolventov FTVŠ. Klub pôsobí v bratislavskej mestskej časť Dúbravka, kde je podľa zainteresovaných na podporu športu a kultúry vyčlenených veľmi málo finančných prostriedkov. „O nejakej pravidelnej podpore, vďaka ktorej by mohol fungovať klub, nemôže byť ani reči. Snaha by možno bola, ale nie je z čoho,“ povzdychne si B. Semančík. „Máme však spolu rozpracované rôzne aktivity na podporu športu v mestskej časti a tiež sa hovorí o podpore pre finančne slabšie či neúplné rodiny, ktorých deti sa pravidelne zúčastňujú na programe klubu a dosahujú v hokeji veľmi dobré výsledky. To nám azda môže dodať optimizmus,“ vraví. RODIČIA A SPONZORI. Klub napĺňa svoj rozpočet veľmi ťažko. Po úpravách zákonov sa dotácie a príspevky na deti a podporu športu poriadne obmedzili. Príspevky od rodičov detí pokrývajú zhruba 30 percent rozpočtu, aj keď v minulosti boli ešte vyššie. Zvyšok finančných prostriedkov musí klub zabezpečiť dotáciami, dvoma percentami z daní a sponzorstvom. V tomto smere podľa šéfa klubu vyvíjajú neustále nové aktivity. Nie je to ľahké. „Dnes podniky, firmy a podnikatelia strácajú záujem investovať do športu. Na druhej strane sa im netreba čudovať, keďže sami môžu mať pre nepriazeň doby problémy a šport je v kríze to posledné, kam sa posúvajú peniaze,“ konštatuje B. Semančík. Hokejový klub HOBA zabezpečuje program pre deti jedenásť mesiacov v roku. Počas súťaží žiacke a mládežnícke družstvá hrajú celoslovenské súťaže, čo ukrajuje prostriedky z rozpočtu na zabezpečenie dopravy. Autobus počas zápasov čaká na mieste aj sedem hodín, zatiaľ čo sa platí stojné a mzda vodiča. Poplatok za prenájom ľadovej plochy sa oproti minulým rokom znížil, ale aj tak tvorí stále najväčšiu časť výdavkov klubu. Mzdy sú ďalšou vysokou položkou. Treba rozhodcov, asistentov, zdravotníka či lekára a nemožno zabudnúť na odmeny trénerov, ktorí venujú deťom veľa času. Na to si musí klub zabezpečiť finančné prostriedky z vlastných zdrojov. A potom sú tu individuálne potreby talentovaných detí z rodín, ktoré tiež nemajú peňazí nazvyš. „Úplným začiatočníkom ponúkame možnosť bezplatne si zapožičať hokejový výstroj. Súrodencom sme znížili poplatky a dokážeme riešiť veci aj individuálne. Viac možností nemáme, musíme si pokryť výdavky na základné veci, aby mohol klub fungovať a aby sme družstvám poskytli potrebné množstvo tréningových hodín,“ zdôrazňuje B. Semančík. Prístup každej rodiny je, samozrejme, iný. Pokiaľ ide o finančné prostriedky, je jasné, že hokej nie je lacná záležitosť. Nejde len o príspevky do klubu, mladému hráčovi treba pravidelne obmieňať hokejový výstroj, z ktorého rýchlo vyrastá, nahrádzať polámané či krátke hokejky. Nie je to práve najnižšia položka. Aj keď v porovnaní s inými druhmi športu, najmä tými individuálnymi, ako sú lyžovanie, tenis alebo krasokorčuľovanie, nepatrí hokej medzi tie finančne najnáročnejšie. Našťastie, v tomto klube, rovnako ako v mnohých podobných po celom Slovensku, väčšina rodičov doslova žije hokejom. Podporujú svoje deti, ako sa dá, a často hrajú hokej aj viacerí súrodenci. Najmä vďaka rodičom bola vraj uplynulá sezóna zatiaľ najúspešnejšia v histórii HOBA klubu. CHCELO BY TO... Podľa nadšencov, ako je B. Semančík, má práca s mládežou obrovský zmysel, len sa nesmie prerušiť. Napriek nadšeniu na ľade nevie potlačiť pesimizmus, pokiaľ ide o celkovú situáciu s podporou športu ako takého. Tá sa na Slovensku podľa hokejového trénera z roka na rok výrazne zhoršuje. „O koncepčnej štátnej podpore športu nemôže byť ani reči. Chýbajú marketingové štúdie aj strategický plán. Šport nepatrí ani medzi priority politických strán. Pri plytkých finančných tokoch do športu je zázrak, že hokej u nás vôbec ešte existuje,“ hovorí B. Semančík. Štát by podľa neho mal urobiť úľavu na daniach pre subjekty, ktoré sú ochotné podporovať prácu s deťmi a mládežou. Keby si napríklad reklamu mohli dať do nákladov, nemuseli by podporovať šport „z vlastného vrecka“ a zdrojov by bolo iste viac. „Škoda, že sa zrušili Centrá voľného času, ktoré mali záujem spolupracovať pri výchove detí a mládeže všeobecne. Je alibistické povedať, že subjekty, ktoré finančné prostriedky na deti a mládež dostali, ich neinvestovali správne, a preto sa to pre všetkých zrušilo. Treba hľadať spôsoby, nie dôvody. Nech nedostanú prostriedky tí, ktorí ich čerpali v rozpore so zmluvou, a tá nech presne určí, na čo sa môžu financie použiť,“ tvrdí B. Semančík. Je presvedčený, že šport dokáže ľudí spojiť viac ako politické strany. Keď naši športovci niekde zožnú úspech, hneď tam smeruje vládny špeciál, hoci vláda sa o to nijako výraznejšie nepričinila. „Úspechy sa dostavili v tejto dobe predovšetkým vďaka hŕstke fanatikov, ktorí sú zamilovaní do športu, vďaka rodičom, ktorí sú ochotní podporovať mimoškolské aktivity svojich detí. Ale veď takáto investícia by mala byť pre všetkých kompetentných, ktorí to dokážu ovplyvniť, samozrejmosťou,“ uzatvára šéf mládežníckeho hokejového klubu. FUTBAL, TO JE HRA. Aj vo futbalovom klube FC Petržalka trénuje zhruba 250 detí a klub má takisto dlhoročnú tradíciu. Martin Stopka tu už ako 18-ročný začal popri vlastnom hraní trénovať malých futbalistov. V súčasnosti má na starosti niekoľko desiatok detí od päť do trinásť rokov. „Dnes je náročné venovať sa iba športu. Táto práca by ma, bohužiaľ, neuživila, preto mám aj hlavné zamestnanie a som rád, že mi v práci umožnia sa venovať aj tomuto – vlastne môjmu koníčku. Treba na to najmä chuť, čas, trpezlivosť, podmienky ako ihriská či pomôcky a podporu rodičov.“ Klub aj v tomto prípade podporujú rodičia mladých športovcov, ale ich príspevky predstavujú len osminu celkového ročného rozpočtu. Platia mesačné poplatky a vozia deti na turnaje a zápasy. Deti zo slabšie situovaných rodín majú zľavy, prípadne neplatia vôbec. Ostatné finančné prostriedky si musí klub zabezpečiť sám cez sponzorov či reklamných partnerov. „Bez sponzorov to nejde, je veľmi náročné financovať mládežnícky šport, či už sú to platy trénerov, autobusy na zápasy, trávnikár, rozhodcovia alebo ihriská a telocvične,“ vysvetľuje M. Stopka. Úspešné športy pre dospelých ešte nejaké tie financie majú možnosť získať, ale úprimne – kto by platil veľkoplošné reklamy alebo veľké vstupné povedzme na okresných majstrovstvách starších žiakov? Mládežnícky šport jednoducho nie je reklamne ani divácky príťažlivý. Celý cyklus fungovania klubov, ktoré sa venujú športovcom už od útleho veku, je organizačne i finančne náročný a bez ochoty rodičov, spriaznených firiem a reklamných partnerov by to bolo prakticky nemožné. A ďalej je tu veľa ľudí, ktorí pomáhajú klubom aj iným spôsobom, napríklad službami, ako sú webové stránky alebo materiálno-technickým zabezpečením, prípadne pri úprave ihrísk či s organizačnou podporou súťaží. „Štát by mohol hlavne pomôcť vyššími dotáciami na šport, ako aj oveľa väčšou podporou mesta či mestských častí, najmä v Bratislave a vo väčších mestách. Štát by mal zároveň nejakým spôsobom zvýhodniť ľudí či firmy, ktoré sú ochotné podporovať celkove šport na Slovensku. Bohužiaľ, toto neexistuje a stojí to teda len na ochote a dobrosrdečnosti týchto ľudí, ktorí chcú pomôcť športovým klubom. Chýba nám najmä zákon o sponzorstve,“ zdôrazňuje futbalový tréner z Petržalky M. Stopka. MÁLO VO VEĽKOM. V krajinách rozvojového sveta sa podpore športuchtivých detí venujú vo veľkom celebrity, ktoré tam majú korene. Sú známe kempy slávnych afrických bežcov alebo juhoamerických futbalistov. V rozvinutých krajinách sú dobrodincami často miestni podnikatelia. Galantský podnikateľ Peter Paška podporuje šport na vidieku už dlhšie. „Podporujeme – alebo skôr podporovali sme –šport na všetkých úrovniach. Pomáhali sme futbalovej druholigovej Ružinej a Šali, ale aj štvrtoligovej Galante či dedinským mužstvám z Kráľovej nad Váhom, Trávnice či Gerlachova,“ vymenúva niektoré z klubov, ktorým prispel na rozpočet. V minulosti sa zameriaval aj na okrajové športy, ktorým nejaká tá propagácia a rozvoj na Slovensku rozhodne neuškodí. Jeho firmy podporovali napríklad popredných slovenských kolkárov, klub paralympijského medailistu v stolnom tenise Richarda Csejteya, víťaza svetového pohára v silovom trojboji Erika Kondákora, miestnych boxerov, hádzanárov, džudistov či Slovenský pohár v cyklistike, ale aj športovcov-škôlkárov na detských olympiádach. „Náš záber bol naozaj široký, ale museli sme naozaj silno privrieť kohútiky, keďže aj na nás doľahli ťažšie časy,“ priznáva. Nie je jediný. Ani medzi lokálnymi podporovateľmi menej solventných športových klubov, ani medzi tými, čo od toho v krízových rokoch trochu upustili. INVESTOVAŤ DO DETÍ. Galantský podnikateľ je presvedčený, že deti, ktoré sa vo voľnom čase venujú športu, sú aj spoločensky vyspelejšie a nemajú čas ani chuť na „hlúposti“. „Šport pomáha deťom vytvárať si sociálne vzťahy, nestávajú sa závislými od počítačov, bez schopnosti inej komunikácie,“ zdôrazňuje P. Paška, podľa ktorého šport prináša deťom radosť, endorfíny a pomáha zároveň bojovať proti drogám i kriminalite. Podľa jeho slov by sa v tejto oblasti malo na Slovensku zmeniť úplne všetko. „V súčasnosti je u nás podpora sponzorstva zo strany štátu nulová, na rozdiel od susedného Maďarska a iných štátov. Aj preto sme nedokázali potiahnuť za sebou ďalšie spoločnosti, u nás v Galante sme v tom boli prakticky osamotení.“ P. Paška si však myslí, že aj podiel rodičov je žiaduci, pretože, „keď je niečo zadarmo, málokto si to váži“. Má s tým vlastné skúsenosti. „V prípade menej solventných rodín máme skúsenosti z futbalu, keď je často problém kúpiť deťom aj obyčajné kopačky. Žiaľ, neraz sú im prednejšie cigarety, ako poslať deti na tréning. Často neexistuje motivácia, rodičia neposúvajú deti k lepšiemu, čo vidím ako najväčší problém. Samozrejme, neplatí to u všetkých.“ NIEKDE TO IDE. Aj podpora miest pre šport je klesajúca, s niekoľkými svetlými výnimkami. P. Paška nedávno cez sociálne médiá poukazoval na príklad malých Jaslovských Bohuníc, ktorých rozpočtový príspevok na šport je dvojnásobkom toho z oveľa väčšej Galanty. „Inak sa všade odvolávajú na krízu. U nás v Galante je podpora športu slabá, napriek tomu, že mesto má výrazne prebytkový rozpočet. Mohlo by to byt aj oveľa horšie, napríklad neďaleká Šaľa je toho príkladom. Tam však majú aspoň Duslo, ktoré dlhé roky pomáha. U nás v Galante takáto sociálne cítiaca spoločnosť nepôsobí,“ konštatuje podnikateľ. V iných mestách Slovenska také sú. Ale ani tam nemajú neobmedzené zdroje. Väčšie podniky a nadšenci často iba suplujú nejakú zmysluplnejšiu podporu na celoštátnej a komunálnej úrovni. P. Paška nie je sám, kto sa obáva, že tento nezáujem sa môže v budúcnosti prejaviť negatívne. A to nielen v úrovni slovenského športu. Ideálnym riešením je spolupráca na všetkých úrovniach: štátnych úradov s nadáciami a školami, nadácií a škôl s biznismi, firiem so športovými klubmi... V Británii sú napríklad veľmi aktívne národné charity ako Sport England, County Sports Partnership Network alebo Youth Sport Trust, ktoré spolupracujú s poprednými spoločnosťami. Firmy si tam môžu odpočítať dotácie na charitatívne účely. Spoločne do stoviek rôznych programov podpory športu na školách a v mládežníckych kluboch investujú milióny libier ročne. Všelikde vo svete už prišli na to, že vedením detí k športu sa dá celkom efektívne predchádzať zdravotným problémom, sociálnej apatii aj kriminalite. Nie je to liek na všetky problémy spoločnosti, ale dobrý začiatok. A je to určite lacnejšie, ako s tým potom nárazovo bojovať. Hľadanie vzoru Aj pri tom, ako by vzťah medzi deťmi, športom a ich podporou mohol fungovať, je vhodné sa pozrieť do zahraničia. Tam, kde to ide. Po príklady netreba chodiť ďaleko, stačí ísť kúsok na juh. V Maďarsku išlo do podpory športu za posledné štyri roky tristo miliónov eur. Z tejto sumy dostal populárny futbal za ostatné dva roky 130 miliónov. Peniaze rozdelili takto: 70 miliónov pre mládež a za 60 miliónov vybudovali infraštruktúru. Ostatné športy boli podporované rovnomerne: hadzaná, hokej, basketbal a vodné pólo.
Posted on: Sat, 03 Aug 2013 05:44:44 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015