Je už známe, že to, ako sa cítime a ako myslíme môže ovplyvňovať dianie v okolitej realite. Tomuto javu sa hovorí synchronicita. Tento pojem zaviedol Carl Gustav Jung pre popísanie nepríčinného väzbového princípu prejavujúceho sa formou veľmi nepravdepodobných “náhod“. Definoval tento princíp ako súčasný výskyt istého psychologického stavu a jednej alebo viacerých vonkajších udalostí, ktoré sa vyskytujú ako zmysluplné paralely okamžitého subjektívneho stavu. Udalosti spojené synchornistických spôsobom sú očividne vzájomne tematicky spriaznené i keď medzi nimi neexistuje žiadny spojovací článok lineárnej kauzality (príčinnosti). Hromadenie synchronicít bolo pozorované aj v živote ľudí, ktoré prežili klinickú smrť. Zmenené stavy vedomia preto zrejme zosilňujú väzbu medzi prežívanými psychickými procesmi a dianím, ktoré sa odohráva v okolitej realite. V bežnom živote sa synchronicity vyskytujú tiež, ale podľa autora nie sú také patrné. Ja s tým nesúhlasím, pretože sú veci, ktoré sa jednoducho nedajú prehliadnuť. Vnímaví jedinci si všimnú, že tie malé zázraky a šťastíčka, ktoré zažívajú, majú dočinenia so synchronicitou (i keď to nevedia popísať týmto pojmom a často to nazývajú šťastím alebo šťastnou náhodou, malým zázrakom. Ja som malým zázrakom nazvala to, čo sa mi deje posledné dva týždne a dnes vidím, čo to bolo. Všetko mi vyšlo, aj keď som za niekým šla po pracovnej dobe pre verejnosť, aj keď lekárka meškala som všetko stihla, vydali mi aj papiere, čo bola situácia vyzerajúca neriešiteľne, pri hľadaní istej inštitúcie som stretla ženu, ktorá išla tiež tam a vybrali sme sa teda spoločne, a toto všetko súvisí iba s jednou jedinou vecou, ktorú som musela vybaviť. Osud si ma proste niesol na rukách, všetko sa mi darilo a všetko a všetci mi vychádzali v ústrety. To bola synchronicita, „malé úžasné zázraky, šťastné dni, šťastné náhody“). Ako aj autor sám píše, známe sú napríklad ako šťastné dni, kedy sa nám všetko darí, alebo ako nešťastné dni, kedy sa nám zdá, že sa vesmír proti nám spriahol. Synchronicita sa prejavuje väzbou medzi psychickým a fyzickým. Myslíme napríklad na niečo a stane sa to. Zaoberáme sa určitým problémom a život nám „sám od seba“ ponúkne riešenie. Určité psychické stavy sa môžu nečakaným spôsobom premietnuť do fyzickej reality. Ak sa cítime šťastní a spokojní, z množiny možných budúcich histórií sa stávajú viac pravdepodobnými tie, ktoré nám prinesú prospech. Naopak, ak sme v depresii alebo pod vplyvom negatívnych emócií, naša psychika ovplyvňuje voľbu budúcich histórií proti nám. Preto by bolo vhodné naučiť sa nenásilne ovplyvňovať svoju psychiku tak, aby synchronicity pracovali pre nás a nie proti nám. Preladenie vlastnej mysle z negatívneho pohľadu na svet na pozitívny, môže viesť ku zmene náhodných udalostí, ktoré nás každodenne stretávajú. Mgr. Szeruda sa domnieva, že negatívne synchronicity sú istou obdobou karmy, ale na rozdiel od karmy sú viac časovo a priestorovo obmedzené. Potlačené obsahy nevedomia sa snažia dostať do vedomia a silný emocionálny náboj, ktorý je s nimi spojený, priťahuje podobné zážitky. Vytvára sa tým systém, ktorý ovplyvňuje budúce udalosti tak, že zvyšuje pravdepodobnosť tých udalostí, ktoré obsahujú prvky blízke danému systému. To trvá tak dlho, pokiaľ sa tento systém nerozvinie natoľko, že prenikne do vedomej mysle. Ak je prijatý, integrovaný a vyriešený, problém mizne obvykle aj so všetkými sprevádzajúcimi prejavmi. Jung vyjadril názor, že príčinnosť je skôr štatistickým javom než absolútnym fyzikálnym zákonom. Sám Einstein povzbudil Junga k tomu, aby pokračoval v práci na koncepcii synchronicity, pretože je v plnom súlade s novým myslením vo fyzike. Mgr. Rostislav Szeruda – Kvantová duše.
Posted on: Thu, 29 Aug 2013 05:59:59 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015