Juraj Hraško bol krátko ministrom životného prostredia počas dočasnej vlády Jozefa Moravčíka, pôsobil aj ako slovenský veľvyslanec vo Švajčiarsku. Predovšetkým však bol vedeckým pracovníkom, doktorom vied, profesorom, akademikom a zakladateľom modernej pedológie (vedy o pôde) na Slovensku. Pôda je jeho celoživotnou láskou a preto ho trápi, čo sa s ňou deje v tejto krajine. Je to už starší pán okolo osemdesiatky, ktorý hovorí pomaly a rozvážne, no je vidno, že všetko, čo povie, má dobre premyslené. Býval členom komunistickej strany (neskôr po revolúcii vstúpil do SDĽ) a svoje ľavicové zmýšľanie nikdy neopustil. Na rozdiel od mnohých komunistov, z ktorých sa po prevrate stali veľkopodnikatelia a zástancovia neoliberálneho kapitalizmu. Netvrdí, že za komunistov bolo všetko v poriadku, no usmieva sa nad tvrdením, že dnes žijeme v demokracii. „Aká demokracia, keď celé bohatstvo sveta je v rukách siedmich rodín?“ hovorí. „Všetkých sedem rodín je zo Spojených štátov, všetky patria do klanu Rotschilda a Rockefellera a všetkých týchto sedem rodín sú chazarskí židia.“ Keď rozpráva, často prechádza od jednej témy k druhej, možno preto, že veľa zažil, veľa si naštudoval, o mnohom rozmýšľal. V rozhovore som sa snažil tieto odbočky eliminovať, aby sa v nich čitateľ nestratil. V jeden moment spomenie ministra vnútra Kaliňáka, ktorý ide posilňovať represívne zložky, aby zabránil krádežiam. „Ale tie krádeže sú dôsledkom toho, že niektorí ľudia už nemajú čo jesť. Treba riešiť príčinu, nie dôsledok.“ Pravda, väčšina Slovákov zatiaľ jesť čo má. Druhá vec je, že jedia väčšinou chémiou preplnené potraviny zo zahraničných obchodných reťazcov. Z funkčného domáceho poľnohospodárstva ostali len zvyšky. Náš rozhovor sa točil aj okolo toho, ako k tomu došlo. Po prevrate v roku 1989 nás presviedčali, že v komunistickom Československu nič nefungovalo. Vy si to očividne nemyslíte, najmä o poľnohospodárstve. Prečo? Viete, podľa Marxa sa dedina mala počas prechodu ku socializmu vyrovnať svojou životnou úrovňou mestu a ja som za komunistov tvrdil, že Marx nemal pravdu lebo slovenské mestá sa musia svojou životnou úrovňou vyrovnať slovenskej dedine. Vidiek bol vtedy bohatý, spokojný a kľudný. Komunistický štát dotoval na Slovensku poľnohospodárstvo ročnou sumou asi 7 miliárd korún, veľká časť z toho išla na investície, najmä na vodohospodárske úpravy, zúrodňovanie pôdy a dotácie na nákup priemyslových hnojív, vrátane organických. To sa bohato vyplatilo, lebo poľnohospodárstvo ako celok vykazovalo ročný zisk približne 25 miliárd korún. Keď sme za komunizmu boli s manželkou na dovolenke v Juhoslávii, stretli sme tam kopu družstevníkov zo senického okresu a ja som sa ich pýtal: „Čo tu robíte, však na Slovensku je žatva a vy sa tu povaľujete pri mori?“ A oni mi hovoria: „Veď my nemáme cez žatvu čo robiť. Prídu kombajny, skosia to a my sa vrátime, keď je už po žatve.“ Keď som sa inokedy bavil s jedným manželským farmárskym párom na farme v západnom Nemecku, tí nemali nikdy čas ísť na dovolenku, lebo sa museli sami na farme obracať. Povedzme, že družstevníci si dobre nažívali, ale po novembri 1989 nám hovorili, že sme mali ekologicky príšerné poľnohospodárstvo a závadné potraviny... A tak nás oklamali. U nás sa za komunistov hnojilo priemerne 175 kg živín na hektár, ale napr. „ekologickí“ Holanďania dávali 350 kg. „Demokrati“ nás presviedčali, ako je u nás všetko kontaminované, aby sme kupovali „zaručene zdravé“ potraviny v Lidli alebo v Tescu. A tak sme kupovali mäso a mliečne výrobky zo zahraničia a nepostrehli sme, že naše výrobky si vozia v autách do Rakúska či Nemecka. Teraz je celá generácia Slovákov alergická na antibiotiká, lebo stratila imunitu požieraním tých západných jogurtov. Ja som videl na jednom jogurte označenie „biologicky čisté“, ale doba spotreby bola 3 mesiace. Tak mi ukážte nejakú potravinu, ktorá vydrží tri mesiace, pokiaľ nie je chemicky napchatá éčkami. Kde to podľa vás začalo? Rozbitím družstiev. Hneď po revolúcii sa kričalo: Družstvá rozhnať, to je komunistický výmysel, ideme na rodinné farmy. Ja som vtedy napísal seriál článkov pre Roľnícke noviny, kde som varoval pred rozbitím niečoho, čo funguje. Lebo na celom svete dochádza k zväčšovaniu plôch poľnohospodárskych podnikov a my sme išli cestou rozbitia excelentne fungujúcich poľnohospodárskych podnikov. Pokiaľ viem, družstvá sa len transformovali, menila sa forma vlastníctva... Áno, vznikli tzv. transformované družstvá, ale to už nie sú družstvá tých čo tam pracujú, ale dručstvá vlastníkov. Väčšinou jeden čo bol pri peniazoch, skúpil podiely ostatných. Ostatní sú už len zamestnanci a dostávajú nejaké peniaze, pokiaľ na to ten majiteľ má. Väčšina družstiev sa však vôbec neobnovila, zostali zadĺžené, skrachovali a majetok sa rozpredal, alebo sa z honosných družstevných stavieb stávajú rozvaliny, ktoré sme pomenovali hnedými parkami. Videli ste už inú krajinu, kde z funkčných výrobných priestorov sú opustené a burinou či krovinami zarastené plochy? Bol to podľa vás zámer alebo nevedomosť ponovembrových garnitúr? Fakt je, že to bola cieľavedomá a cielená politika, riadená zo západoeurópskych štátov a USA, aby u nás zničili konkurenciu. Tí čo sa na nej podieľali, pokiaľ si zachovali trošku svedomia, mi hovoria, keď sa stretneme: Hanbím sa za to, čo som vtedy robil. Iniciatíva vzišla najmä zo strany KDH, veď cirkev už za socializmu proti družstvám brojila. V Poľsku ako silno katolíckej krajine aj uspela, tam sa kolektívne poľnohospodárstvo nikdy nepodarilo zaviesť. Poliaci ostali väčšinou súkromnými roľníkmi. V Česku bola tiež silná tradícia súkromných roľníkov, tam grunt vždy zdedil najstarší syn a ostatní sa vyučili remeslu (čo zase viedlo k tradícii malých rodinných podnikov). Preto tam po likvidácii družstiev bolo na čo nadviazať. Na Slovensku si pôdu vždy rozdelili všetci dediči, takže sa rozdrobovala a nebola schopná ich poriadne uživiť. V slovenských podmienkach bolo preto družstevníctvo veľkým prínosom, osvedčilo sa a bola najväčšia hlúposť ho zlikvidovať. Zničili sme život na dedine a teraz tu máme programy pre rozvoj vidieka. Pritom by stačilo vrátiť sa k tomu, čo tu už bolo. Akým spôsobom sa družstvá likvidovali? Prvým úderom bolo zrušenie dotácií, lebo tie vraj nepatria do demokratického štátu. Pritom švajčiarske poľnohospodárstvo je zo 60 až 80 percent dotované štátom. Druhým úderom bolo rozdrobenie veľkých fungujúcich a rentabilne hospodáriacich podnikov a politický tlak na prechod k hospodáreniu na malých rodinných farmách. Nebralo sa do úvahý, že veľmi málo vlastníkov pôdy chce a vie hospodáriť na pôde Tretí úder boli americkí poradcovia, najmä tí z „peace corps“ čo boli prevažne americkí nezamestnaní mladí ľudia, ktorí dostali peniažky, aby išli radiť do zaostalého Československa. Prišli sem a tvárili sa ako každý Američan - aj keď je „superblbý“, tak je najdokonalejší. A radili to, čo im kázali v Amerike. Ale americký život a slovenský život, to je predsa rozdiel... Takže to bol veľmi dobre premyslený útok, oni potrebovali priestor pre odbyt svojich tovarov, ktorých mali nadbytok a zabiť konkurenciu. A spravili to aj v priemysle. Tie veľké družstvá sa rozdrobovali zo zákona? Družstvá sa zo zákona transformovali na dručstvá vlastníkov, predovšetkým vlastníkov pôdy. Družstevníci si mohli vybrať, či zotrvajú v zjednotenom družstve, alebo sa vrátia k pôvodnému, obecnému. A tu zaúradovala slovenská malosť, tak to začalo: naša dedina nebude v zjednotenom družstve, ani naša dedina nebude v tomto družstve a na piatich dedinách, ktoré tvorili jedno družstvo vzniklo päť malých družstiev. Jednému zostal pluh, druhému traktor, tretiemu kombajn, no tak si museli dokúpiť, čo im chýbalo. Tak dostali od bánk veľkorysé pôžičky, chválili sa, ako si pokúpili americké kombajny a traktory. Ale odrazu prišiel termín splatnosti a oni zistili, že nemajú z čoho zaplatiť. Lebo cena hnojiva vzrástla oproti socializmu desaťnásobne, no metrák pšenice sa vykupoval len za 350 korún miesto 300, teda zhruba na rovnakej úrovni. Potom tu bol tlak na vyhnanie odborníkov, väčšinou vysokoškolsky vzdelaných, pod zámienkou, že nie sú vlastníkmi pôdy v tej obci, kde pôsobili. Nasledovala rada pre potomkov vlastníkov, aby žiadali vrátiť dobytok, ktorí ich prapredkovia dali do vznikajúceho družstva a tento vrátený dobytok, často vysokoúžitkové dojnice, okamžite predali na mäso do zahraničia. Už v roku 1990 som bol na jednom štátnom majetku pri Komárne a riaditeľ mi hovorí: „Nemám na krmivo, musím predať dobytok.“ Vtom sa otvorili dvere, vošla sekretárka, že je tu jeden pán z Talianska a prišiel: „Ja by som tie vaše kravy kúpil, koľko chcete?“ Riaditeľ hovorí: „No to by mi pomohlo, kravy sa ale musia rozdeliť na prvú, druhú a tretiu triedu a podľa toho oceniť.“ Tak ten Talian hovorí: „Dohodnime sa, že všetko bude tretia trieda, toľkoto dám za metrák živej váhy.“ Na druhý deň odišlo kompletné stádo vynikajúcich dojníc, aby ho zbaštili Taliani. No a takto sme sa stali dovozcami mlieka a to sme predtým boli prebytkoví. Viackrát ste sa vyjadrili, že pôda by sa nemala brať ako majetok. Ako ste to mysleli? Pôda je predovšetkým prírodný zdroj, až potom výrobný prostriedok a až na poslednom mieste majetok. Čo ma trápi je, že zákony dnešných vládcov urobili z pôdy na prvom mieste majetok a majiteľ sa môže ľubovoľne rozhodnúť, či si pôdu nechá alebo predá, či ju bude obrábať alebo nechá ležať ľadom. Mnohí majitelia, povedal by som, že drvivá väčšina nepodniká na pôde, lebo ne dedine nebýva, o farmárčenie nemá záujem a ani to nevie. Sedia a čakajú, kto príde a kto ponúkne za ich pôdu zaujímavejšiu sumu. Lebo si uvedomujú, že pôda je dobrá investícia a dá sa dobre predať, ak tadiaľ pôjde autostráda alebo ak nejaká zahraničná spoločnosť chce na nej postaviť fabriku. Pozrite sa, kde stoja všetky tie fabriky, logistické centrá alebo slnečné panely - na najúrodnejších pôdach. Pritom je tu jeden paradox, ktorý si málokto uvedomuje. Majiteľ nemá záujem na tej pôde hospodáriť, ani nevie. A ten, ktorý by rád hospodáril, nemôže lebo tá pôda nie je jeho. To je len jeden z paradoxov tejto spoločnosti, ktoré nikto nerieši. Ale ak už sa pôda neobrába, nie je lepšie na nej niečo postaviť ako ju len tak nechať ležať ľadom? Ale tým si ju ničíme ako prírodný zdroj, aj do budúcnosti. Ide o toto, ak je nás príliš veľa na Zemi, tak potom musíme urobiť všetko pre to, aby ľudia mali čo jesť. A kde dokážete vyprodukovať potraviny? Na pôde alebo z mora. Poznáte iný spôsob ako vyrobiť poživeň pre ľudí? (Pozn. autora: „Poznám,“ napadlo mi v tejto chvíli. „V laboratóriu vyrobené chuťovky, ktoré sa pridajú do normálneho jedla. Pravda, poživňou by som ich veľmi nenazýval.“) Moria sa znečisťujú, rybie populácie sa zmenšujú, výlov je stále komplikovanejší, tak ostáva už len pôda. A my tu na najúrodnejšej pôde staviame alebo ju využívame všelijako, len nie na dopestovanie potravy. Európska únia si vymyslí nejakú „hovadinu“, ako obnoviteľné zdroje energie, a hneď sa začnú pestovať trávy a rýchlo rastúce dreviny, aby sme ich spaľovali. Vieme tú energiu vyrobiť inak ako spaľovaním týchto plodín, pestovaných na pôde kde by mohla rásť pšenica? Vieme. A vieme dopestovať pšenicu na streche domu alebo ja neviem kde? Nevieme. Takže to je najväčšia hlúposť Európskej únie, že orientuje využitie pôdy všelijako, len nie na to, na čo je určená. Teraz sa zistilo, že jednak slnečné elektrárne, jednak to pestovanie rýchlo rastúcich drevín vlastne zvýšili ceny energií. Tak to idú v EÚ zase prehodnocovať. A mala by sa teda pôda zoštátniť a prenajímať tým, čo na nej chcú robiť? Ja nehovorím, že viem, ako by sa to malo urobiť. Len upozorňujem, že by sa malo hľadať riešenie. Pôda je prírodný zdroj a podľa ústavy prírodné zdroje patria štátu. Aj na summite v Rio de Janeiro v roku 1992 bola prijatá charta, podľa ktorej prírodné zdroje patria krajine, na území ktorej sa nachádzajú. Tak z toho vyplýva, že pôda patrí krajine. Nie Coca Cole, Poorovi alebo Širokému. Ja som k tomu napísal jeden článok, poslal som aj do vlády list, kde som prosil, aby vláda iniciovala v Európskej únii vytvorenie pracovného tímu ekonómov a právnikov, ktorý by vyriešil tento rozpor, že prírodný zdroj sa stal súkromným majetkom. A to sa týka aj lesov. Pozrite sa, ak ja som majiteľom nejakého lesa, ak prijmeme filozofiu, že je to len majetok, tak ja si v tom lese môžem robiť, čo chcem. A teraz prídu z ministerstva životného prostredia a povedia: Tuto bude chránená oblasť, lebo tu na nejakom stromčeku žije nejaký vzácny vtáčik - letáčik. Ja som už napísal ministrovi životného prostredia, že celá ochrana prírody je somarina, ak má byť príroda majetkom. Ak ja som majiteľ nejakého kusu prírody a štát mi bude hovoriť, čo si môžem a nemôžem dovoliť, no tak čo je štát do toho, čo si ja robím na svojom majetku? Nie? A nesmerujeme k tomu, že príroda bude celá súkromným majetkom? Keď najnovšie riaditeľ Nestlé vyhlasuje, že každá kvapka vody by mala patriť súkromnej spoločnosti? Pán generálny riaditeľ Nestlé v Európskej únii lobuje za to, že vlastne aj voda je tovar. Naše minerálne a liečivé pramene, na ktoré sme možno najbohatší na svete, už tak aj pomaly dopadli. Buď je ich vlastníkom Nestlé alebo Coca Cola, jedine Mitickú má údajne domáci kapitál. Ale už keď som ja bol minister životného prostredia, prišli za mnou z KDH s takou debilnou vecou, že som ich vyhodil. Že všetky vodné zdroje, vrátane riek a potokov, tiež musia mať svojho majiteľa. Tak si predstavte, že potok tečie cez celý rad pozemkov, a tam kde preteká cez moju roľu, cez môj pozemok, je ten potok môj. Tak ja tam budem vypúšťať hnojovicu, lebo je to môj potok, ale bude to znečisťovať pozemky druhých. Ekologicky zameraní farmári tvrdia, že pôda na Slovensku je zdevastovaná v dôsledku dlhodobého používania ťažkej techniky (kombajny, traktory), ktoré ju udupávajú. Čo je na tom pravdy? Ale áno, deje sa to, pôda sa zhumpľovala v mene okamžitých ziskov. Je to pravda a je to celosvetový problém, preto sa aj na obrábanie pôdy vyvíjajú mechanizmy, ktoré nepoužívajú kolesá. Problém je však aj v tom, že sa do pôdy nedostávalo dosť organickej hmoty a jej fyzikálny stav sa rapídne zmenil. Zákon o zachovaní hmoty hovorí: Keď zasejete pšenicu a zoberiete úrodu, tak ste tú pôdu energeticky ochudobnili. Preto treba odobratú energiu doplniť hnojivom. U nás sa spaľuje slama miesto toho, aby sa zaorala. Pritom tá slama je jediným organickým zdrojom, ktorý môžeme do tej utlačenej pôdy dať, aby sa trošku nakyprila. Keď zaoriete slamu, tak v jej steblách zaoriete kopec vzduchu. Keď ju pooriete pluhom, tak to bude nakyprená vrstva. Energia, ktorú získate spálením slamy, je omnoho menšia ako energia na jej odvoz a mnohonásobne nižšia ako zisk na úrode, ktorú dostanete, keď tú slamu zapracujete do pôdy. To sú výsledky mojich vedeckých prác z roku 1982. Publikované. Ale nedorobkovia to nečítajú. A aký je teda súčasný stav pôdy na Slovensku? My máme na Slovensku jedinečnú zbierku vzorkového materiálu, ktorý sme zbierali od roku 1960 do roku 1970. Tieto vzorky sme uschovali. Ja som teraz prosil, aby niekto našiel peniaze na to, aby sme presne na tých istých miestach znovu zobrali vzorky pôdy a zistili, čo sa s ňou stalo po 50 rokoch. To nie je len v záujme Slovenska, ale aj celosvetovej vedy, lebo neviem o nikom vo svete, kto by mal tak kompletné vzorky. Tak by sme mohli zodpovedať na otázku, čo sa s pôdou udialo. A na základe poznania histórie pôdy by sme mohli predpovedať jej budúcnosť. Ale nie sú na to peniaze. Aký je váš názor na problematiku geneticky modifikovaných plodín? GMO by mohol byť vedecký úspech, ale ten výskum ešte nie je tak ďaleko, aby zaručoval potravinovú bezpečnosť. Ale je tu biznis, ktorý tie výskumy financuje podobne, ako je to pri liekoch. Typický príklad, ako kapitál uchopí nedokončený výskum a chce na ňom zarábať. Ja nie som proti výskumu GMO, je to jedna z ciest k pochopeniu života. Ale som rozhodne proti zneužitiu ešte nehotových vecí na komerčné účely. Pre mňa ale polemika typu „GMO áno alebo nie“ nemá význam. Prof. Juraj Hraško DrSc. mar. 1994 - dec. 1994 - minister životného prostredia, bývalý veľvyslanec SR vo Švajčiarskej konfederácii * 14.05.1931 Točnica (okr. Lučenec) vzdelanie Vysoká škola poľnohospodárska, Chrakov, Fakulta pedológie a agreochémie životopis Juraj Hraško je významný pedológ, akademik Slovenskej akadémie vied a bývalý minister životného prostredia SR. V tejto funkcii pôsobil v období od 15. marca 1994 do 13. decembra 1994. Od roku 1999 bol tiež veľvyslancom SR vo Švajčiarsku. V 90. rokoch bol predsedom medzinárodnej poroty festivalu Ekotopfilm a neskôr predsedom Festivalového výboru. Narodil sa v roku 1931 v Točnici a po strednej škole študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Chrakove fakultu pedológie a agrochémie. V roku 1960 založil prvé slovenské profesionálne laboratórium pôdoznalectva. A až do roku 1988 pôsobil na čele ústavov Výskumného centra pôdnej úrodnosti. Podieľal sa na viacerých medzinárodných projektoch. Ako profesor pôsobil na UK a VŠE v Bratislave, nitrianskej VŠP a na univerzite v Bonne. Do aktívnej politiky vstúpil ako poslanec NR SR za SDĽ v roku 1992. Bol ministrom životného prostredia v Moravčíkovej vláde a v roku 1998 kandidoval vo voľbách na prezidenta republiky.
Posted on: Mon, 02 Sep 2013 11:02:46 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015