Lož má krátke nohy a humanizmus tiež Email Mira Maneková [Mám také sen!] Politici demokratických krajín nikdy neklamú. Politici demokratických krajín nikdy nekradnú. Politici demokratických krajín by nikdy neurobili rozhodnutie, v dôsledku ktorých môžu zomrieť tisíce ľudí. Čo všetko musia zhltnúť masy konzumujúce médiá, aby podporili tichým súhlasom intervenciu v dôsledku ktorej počas menej ako troch mesiacov zomrelo niekoľko násobne viac ľudí ako za celý predchádzajúci rok? V predchádzajúcej časti: Niekoľko mesiacov pred tým, ako začalo bombardovanie bývalej Juhoslávie boli v Kosove prítomní medzinárodní pozorovatelia v rámci misie OSCE: Kosovo verification mission. Srbská strana stiahla vojská, ľudia sa vrátili do svojich domovov. S odchodom misie a začatím bombardovania boje pokračovali a za menej ako tri mesiace zomrelo odhadom 10-14 000 ľudí (5-7 násobne viac ako za celý uplynulý rok). Pozostalých môže hriať pocit, že sa tak stalo v mene demokracie. Prečo zlyhali mierové rokovania bolo vysvetlené v predchádzajúcej časti. Prečo bombardovať? Bill Clinton: „Nemôžeme reagovať na podobné tragédie všade, ale keď sa etnický konflikt zmení na etnické čistky, musíme sa pokúsiť o zmenu a to je jednoznačne prípad Kosova." (Na podobné tragédie sa naozaj nedá reagovať všade, obzvlášť, ak sú realizované s podporou USA. Útoky voči Kurdom v Turecku s použitím napalmu si v 90.rokoch vyžiadali 30 000 obetí a 3 milióny utečencov. Tureckí vojenskí predstavitelia boli školení Pentagonom a Turecko bolo v tomto období najväčším nákupcom amerických zbraní na svete. Politické riešenie etnických čistiek palestínskych území, ktoré prebiehali od roku 1967, bolo blokované vetovaním rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN Spojenými štátmi americkými tridsaťtri krát.) Tony Blair: „...brutálna represia celej etnickej skupiny nebude ďalej tolerovaná." (V tomto období Tony Blair a jeho vláda, podporili ďalšou dodávkou zbraní Indonéziu v čase, keď sa vo Východnom Timore malo uskutočniť referendum o nezávislosti. Tieto zbrane boli efektívne využité v ďalšom masakrovaní Timorčanov v konflikte, ktorý v tej dobe trval takmer 25 rokov a podľa ľudskoprávnych organizácií dochádzalo počas celého tohto obdobia vo Východnom Timore k páchaniu genocídy.) James Rubin (hovorca Ministerstva zahraničných vecí USA) pre BBC 25.3.1999: ak by NATO nezakročilo „stovky tisíc ľudí by utekalo cez hranice" Tony Blair, 26.3.1999: „ak by sme teraz zlyhali a nekonali, tak by sme museli čeliť stovkám tisícom utečencov" George Robertson (anglický Minister obrany): jediným účelom bombardovania bolo „zastaviť genocídne násilie" Rudolf Sharping (nemecký minister obrany) 26.3.1999: „v Kosove dochádza k etnicky motivovanej genocíde" Podľa svedectiev členov misie OSCE, situácia v Kosove pred ich odchodom týmto tvrdeniam nezodpovedala. Jaques Prod´homme, člen KVM, charakterizoval situáciu nasledovne: „ počas mesiacov, ktoré predchádzali vojne (bombardovaniu), sme sa pohybovali voľne regiónom Peć. Ani ja ani moji kolegovia sme nepozorovali nič, čo by sa dalo popísať ako systematické perzekúcie, kolektívne alebo individuálne vraždy, pálenie domov alebo deportácie." Pascal Neuffer, švajčiarsky člen Kosovo Verification Mission: „Situácia v teréne pred začatím bombardovania nebola dôvodom k vojenskej intervencii. Určite sme mohli pokračovať v našej práci. A vysvetlenia, ktoré priniesla tlač, tvrdiac, že misia bola kompromitovaná hrozbami zo strany Srbov nekorešpondujú s tým, čo som videl. Povedzme radšej, že sme boli evakuovaný, pretože NATO sa rozhodlo bombardovať." Samotný americký generál Wesley Clark pre BBC 4.apríla vyhlásil, že operácia NATO, plánovaná politickým vedením: „nebola nikdy mienená ako prostriedok na zastavenie etnických čistiek realizovaných Srbmi..." V októbri 1998 Bavorský administratívny súd na základe správ tajných služieb z Ministerstva zahraničných vecí došiel k záveru, že násilie v Kosove bolo „selektívnym použitím sily proti vojenskému ilegálnemu hnutiu...vládny program perzekúcie zameraný proti celej etnickej skupine neexistoval ani predtým ani teraz." Po tom ako v priebehu prvých troch týždňov náletov NATO utieklo z Kosova pol milióna Albáncov, prišli politici s vysvetleniami, ktoré mali zvrátiť kritiku, že to bolo práve bombardovanie, ktoré spustilo humanitárnu katastrofu. Dôsledkom bombardovania bolo pokračovanie bojov v plnom rozsahu a stupňovanie násilia motivovaného pomstou za útok na Juhosláviu a smrť srbských civilistov. To nie je, samozrejme ospravedlnením zločinov spáchaných voči albánskym civilistom. Ak však vezmeme do úvahy slová amerického generála NATO, Wesleyho Clarka: bolo „úplne predvídateľné" že sa srbský teror a násilie zintenzívnia, ak NATO začne bombardovať a „Vojenské autority plne predvídali útoky, ktoré Miloševič podnikne, rovnako ako desivú efektivitu, s ktorou ich uskutoční." naskytne sa otázka, prečo rokovania v Rambouillet prišli s podmienkou, ktorá by bola pre každú krajinu neakceptovateľná a prečo bola misia OSCE zrušená, keď práve prítomnosť pozorovateľov predstavovala ochranu pre civilistov. Situácia počas prítomnosti misie OSCE bola stabilizovaná, bojovalo sa lokálne a ľudia utekali v dôsledku bojov, nie v dôsledku systematických útokov na civilistov. Zástanci vojenskej intervencie vo svojej obhajobe tohto kroku zamlčali skutočnosť, že k stupňovaniu bojov a napätia prispeli provokácie zo strany UÇK, ktoré nebolo viazané dohodou o zastavení bojov. Boli to teda len Srbi, ktorí mohli dohodu medzi Miloševičom a Holbrookom porušiť. Rovnako boli pokračujúce prípravy na ďalšie boje zo srbskej strany dôsledkom hroziaceho bombardovania. Ako sa dozvedáme zo správy OSCE, napätie v Kosove rástlo od konca januára až do odchodu misie 20.3.1999 v dôsledku série bombových útokov a útokov granátmi na ulice, kaviarne a trhy. Po zlyhaní rokovaní v Rambouillet nasledovalo výrazné budovanie vojenských síl v Kosove. Keďže bombardovanie žiadnej humanitárnej katastrofe nezabránilo, ale k nej priamo prispelo, prišli najvyšší politickí predstavitelia s argumentom, že Miloševičova vláda mala genocídne zámery a plány vyhnať všetkých Albáncov navždy z Kosova. K začatiu realizácie týchto zámerov malo dôjsť hneď po odchode misie OSCE- KVM. Podľa Human Rights Watch však v tomto čase prebiehalo niekoľko lokálnych bojov medzi srbskými silami a UÇK, v dôsledku ktorých došlo k premiestneniu určitej časti obyvateľstva v rámci Kosova. Správa OSCE opisuje detailne príčiny presunu obyvateľstva: v dôsledku bojov utekali ľudia do hôr alebo iných obcí, prípadne po výzve zo strany UÇK alebo zo strachu z prítomnosti srbských síl. Tieto informácie sú v protiklade s tvrdením denníka Times z 22.3.1999, že z Kosova utekajú desať tisíce utečencov. Prvý utečenec bol podľa UNHRC zaregistrovaný za hranicami 27.3.1999. (Tri dni po začatí bombardovania.) Na základe správ Human Rights Watch (HRW) a OSCE začalo vyháňanie populácie srbskými silami za hranice Kosova v deň začiatku bombardovania. Počas prvých troch týždňov z Kosova utieklo pol milióna ľudí. V nasledujúcich dvoch mesiacov ich počet stúpol na 800 000. V Kosove sa nachádzalo približne 600 000 vnútorne vysídlených osôb. Politickí predstavitelia obhajujúci intervenciu NATO využili túto skutočnosť pre tvrdenia, podľa ktorých išlo o zámer dlhodobo plánovaného vyčistenie Kosova od albánskej populácie, ku ktorému by došlo i v prípade, že by sa bombardovanie nezačalo. Dôkazom mala byť podľa Rudolfa Sharpinga (nemeckého ministra obrany) Operácia Podkova. Ako ale neskôr uviedol Heninz Loquai (nemecký generál), na nemeckom ministerstve obrany sa dozvedel, že Operácia Podkova bola vymyslená s cieľom obhájiť bombardovanie. Rovnako americký generál NATO, Wesley Clark povedal pre BBC, že plány Operácie Podkova „so mnou nikto nezdieľal". Nemeckí investigatívni žurnalisti po vojne navštívili dediny, ktoré mali byť podľa brožúry popisujúcej operáciu údajne vypálené Srbmi. Miestni obyvatelia na rozdiel od brožúry tvrdili, že ich vlastné domy zhoreli v dôsledku bojov a dedinu opustili na výzvu UÇK. Zodpovednosť za utečeneckú krízu bola pripísaná výhradne Srbom. Ľudia nepochybne utekali v dôsledku priamej konfrontácie so srbskými paravojenskými jednotkami neslávne známymi svojou brutalitou a praxou v etnických čistkách v Bosne a Chorvátsku. Zo správy Human Rights Watch ale vyplýva, že práve so začatím bombardovania začali srbské sily podnikať systematické kroky, ktoré mali viesť k získaniu kontroly nad územím hraničiacim s Albánskom a k príprave na pozemnú inváziu. Práve z týchto oblastí prichádzali prví utečenci. Vyhnanie obyvateľstva do utečeneckých táborov za hranice zároveň zlikvidovalo podporu a pomoc pre UÇK. Postup srbských síl zodpovedá vojnovej stratégii, ktorá bola reakciou na začatie bombardovania. Samozrejme, spätne nie je možné stanoviť, koľko ľudí bolo z Kosova vyhnaných, koľko utieklo zo strachu pred konfrontáciou so Srbmi, koľko sa rozhodlo odísť kvôli bombardovaniu a koľkí odišli, ako povedal jeden z členov UÇK Lirak Qelaj pre Guardian : „skôr na radu UÇK, ako v dôsledku deportácie Srbmi" Ďalším dôvodom, ktorým bolo bombardovanie ospravedlňované mala byť skutočnosť, že Miloševiča je potrebné k rokovaniam prinútiť vojenskou silou. Toto tvrdenie však nezodpovedalo skúsenosti zahraničných diplomatov, ktorí s Miloševičom rokovali počas mierových rokovaní v Bosne a Hercegovine a Chorvátsku. Či už podľa Lorda Owena alebo Richarda Holbrooka, Miloševič bol mierovým riešeniam ústretový hlavne kvôli snahe zbaviť sa sankcií voči Srbsku. Napriek tejto skutočnosti medzinárodná komunita nevyužila sankcie ako nástroj na mierové vyriešenie konfliktu v plnej miere. Sankcie, ktoré by priamo negatívne neovplyvnili ľudí, ako zmrazenie zahraničných bankových účtov srbských politikov boli využité až po vojne, v snahe dosiahnuť vydanie Miloševiča do rúk ICTY. V tejto situácii bola zastavená akákoľvek pomoc Srbsku na vysporiadanie sa s následkami bombardovania a ekonomické sankcie boli obnovené. Prečo teda sankcie neboli využité skôr a včas, keď pri vydaní Miloševiča nebolo prioritou brať ohľad na ľudí v krajine zničenej vojnou? Bombardovanie Srbska zruinovalo jeho ekonomiku viac ako prípadné sankcie, ktoré mohli vytvoriť nátlak na mierové riešenie konfliktu. Znovuzrodenie európskeho fašizmu a nacizmu Ďalším silným argumentom, vďaka ktorému milióny ľudí na celom svete uverili v nevyhnutnosť bombardovania bývalej Juhoslávie mala byť skutočnosť, že srbský národ je vo svojej podstate národom nacistov a fašistov a že zločiny páchané v Kosove sa vyrovnajú holokaustu a ďalším zločinom Nemcov spáchaných počas druhej svetovej vojny. Robert Cook (anglický minister zahraničných vecí): „...znovuzrodenie fašizmu, ktorého svedkom sme v Kosove, nesmie mať miesto v modernej Európe..." Rudolf Sharping ( nemecký minister obrany) tvrdil, že v Kosove sa nachádzajú koncentračné tábory typu Osvienčim, v ktorých dochádza k systematickému vyvražďovaniu Albáncov, rovnako ako počas II. svetovej vojny nacistickými Nemcami. Tím nemeckých novinárov navštívil po vojne Prištinu, kde sa údajne mal koncentračný tábor nachádzať, miestni obyvatelia tieto tvrdenia vyvrátili. Správa práva Human Rights Watch popisujúca vojnové zločiny v Kosove neobsahuje žiadnu zmienku o existencii koncentračných táborov. Rudolf Sharping popustil uzdu svojej fantázii do takej miery, že verejnosť informoval o systematickom odrezávaní končatín z tiel obetí, hraní futbalu s odrezanými ľudskými hlavami a prípade, keď mali srbskí vojaci vyrezať plod z tela mŕtvej matky, opiecť ho na ohni a vložiť späť do rozrezaného brucha obete. 18.marca, pred začatím bombardovania, veľvyslanec Ministerstva zahraničných vecí USA, David Sheffer tvrdil, že v Kosove je nezvestných 100 000 albánskych mužov. V polovici mája sa podľa jeho slov ich počet zvýšil na 225 000. (Počet obetí za rok 1998 sa odhaduje na 2000, počas bombardovania na cca 10 000.) Médiá spolu s americkým ministrom obrany Williamom Cohenom šírili poplašné správy, podľa ktorých v priebehu niekoľkých týždňov Srbi zavraždili 100 000 Albáncov. V júni 1999 prišli médiá s informáciou o stovkách mŕtvych tiel transportovaných do baníckeho komplexu Trepča. Podľa Mirror: „Meno Trepča si ľudia budú pamätať spolu s menami Belsen, Auschwitz, Treblinka..." V októbri 1999 došiel ICTY k záveru, že vyšetrovania nepotvrdili prítomnosť žiadnych tiel v objekte. Transportovanie Albáncov z Kosova vlakmi a autobusmi do utečeneckých táborov v Albánsku a Macedónsku bolo médiami prirovnávané k deportáciám Židov do koncentračných táborov. Aca Singer, riaditeľ Federácie židovských komunít v Juhoslávii, ktorý prišiel o 65 členov svojej rodiny počas holokaustu, vyslovil svoj hnev nad spôsobom, akým bolo slovo genocída použité všetkými stranami konfliktu. O vojne v Chorvátsku, Bosne a Kosove povedal: „ Nešlo o snahu vyhubiť celú rasu, mužov, ženy a deti, výlučne z dôvodu ich etnickej alebo náboženskej príslušnosti. ... Blair a Clinton prirovnávaním Srbov k nacistickým Nemcom manipulujú so židovskou komunitou." V roku 2001 Tribunál OSN vyniesol rozsudok, podľa ktorého srbské vojská nespáchali voči kosovským Albáncom v rokoch 1998/1999 genocídu. Vojenská intervencia v bývalej Juhoslávii bola ideologickým triumfom. V apríli 1999 NATO oslávilo 50.výročie svojho založenia. Čo môže byť lepšou narodeninovou party, ako bombardovanie krajiny na čele ktorej stojí novodobý Hitler páchajúci genocídu a to všetko v čase, keď NATO po rozpade východného bloku stratilo svoje opodstatnenie k existencii? Nie nadarmo sa Clinton, Blair a Brzezinki vyslovili, že ak by NATO nezakročilo, tak by stratilo svoju kredibilitu. Lož má krátke nohy a humanizmus tiež Senátor Joe Lieberman: „Dúfam, že ak aj letecká kampaň nepresvedčí Miloševiča, aby prikázal stiahnuť jeho vojská z Kosova, zničí jeho (jeho?) ekonomiku, ako sa jej to darí už teraz a zruinuje životy jeho ľudí tak, že povstanú a zvrhnú ho." (Tento výrok ignoruje snahu Srbov zvrhnúť Miloševičov režim už omnoho skôr, ako prepukla vojna v Kosove. Prvá demonštrácia proti Miloševičovi sa uskutočnila v roku 1992 (vtedy Miloševič vyhral aj vďaka neúčasti Albáncov vo voľbách), ďalšie významné demonštrácie prebiehali napríklad na prelome rokov 1996/1997. Rozmiestnenie tankov alebo bitie demonštrantov a slzný plyn neboli ničím výnimočným. O prácu prišli počas Miloševičovho režimu tisíce ľudí, ktorí odmietli podporovať jeho režim.) Aký dôvod malo bombardovanie Vojvodiny, v ktorej sa vôbec nebojovalo? Vojvodina predstavovala základňu opozície voči Miloševičovmu režimu. Aký význam malo zničiť 3650 obytných domov a 82 závodov vo Vojvodine? Niš, Kragujevać, Ćaćak a Valjevo- centrá Miloševičovej opozície boli zasiahnuté najviac. Aký význam malo zničiť infraštruktúru, zásobníky vody a elektrické vedenie v Novom Sade? Ako povedal jeden z členov mestského zastupiteľstva v Novom Sade: „Vojvodina ako poľnohospodárske centrum a zdroj takmer polovice hrubého domáceho produktu v roku 1998 bola zasiahnutá tak často, aby zničili srbskú ekonomiku, ľudia sa viac sústredili na denné prežitie ako na to, aby vytvorili nátlak na vládu, aby prijala podmienky..." Bombardovanie chemických a farmaceutických tovární, tovární na výrobu plastu a ropných rafinérií, spôsobili ekologickú katastrofu na rieke Dunaj, ktorá je zdrojom pitnej vody pre 10 miliónov ľudí. Útoky na budovy srbskej televízie a rozhlasu boli zdôvodnené tým, že ako nástroje propagandy Miloševičovho režimu predstavovali vojenský objekt. (Čo je celkom úsmevné tvrdenie, ak vezmeme do úvahy, akú úlohu zohrávajú zahraničné médiá pri podpore politickej propagandy predstaviteľov ich vlastných štátov.) Vysielanie srbských médií predstavovalo ešte jeden problém a tým boli zábery zničených civilných objektov, ktoré mali možnosť obletieť celý svet a boli tak v protiklade s tvrdeniami politikov krajín NATO. Prečo ale nestačilo zasiahnuť vysielače alebo prerušiť satelitné spojenie? V čase troch útokov na budovy vysielania sa vo Washingtone konali oslavy 50.výročia založenia NATO. Šesťnásť mŕtvych bolo čerešničkou na torte. Bombardéry zasiahli 144 priemyselných tovární, budovy televízie a rozhlasu, 18 nemocníc a kliník, 200 škôlok, základných škôl, stredných škôl a internátov, hotely, knižnice, mládežnícke centrá, múzeá, divadlá, kostoly, historické pamiatky... ...13 tankov, 6 obrnených transportérov, 6 diel, 19 protileteckých striel a jeden radar. Roberta Hayden (riaditeľ Centra pre ruské a východoeurópske štúdiá na Pittsburghskej univerzite): „počty mŕtvych srbských civilistov počas prvých troch týždňov bombardovania sú vyššie ako obete na oboch stranách počas troch mesiacov, ktoré mu predchádzali a tieto tri mesiace boli považované za humanitárnu katastrofu." Podľa Štokholmského medzinárodného mierového inštitútu zomrelo počas roku 1998 v bojoch 1000-2000 ľudí. Podľa amerického Ministerstva zahraničných vecí zomrelo v roku 1998 2000 osôb. Počas necelých troch mesiacov bombardovania bolo podľa srbskej vlády zabitých 2600 srbských civilistov a niekoľko tisíc Albáncov bolo zabitých v dôsledku boja alebo popravených srbskými policajnými a paravojenskými jednotkami. Do júla 2001 ICTY exhumovalo 4 300 tiel, ktoré sú považované za obete popráv srbskými silami v Kosove. Podľa East European Law Initiative (CEELI) of the American Bar Association a the American Association for the Advancement of Science (AAAS) bolo od 20.3.1999 do 12.6.1999 (v čase bombardovania) zabitých 7,449-13627 kosovských Albáncov. Počet albánskych utečencov sa odhaduje na 800 000 a vnútorne vysídlených osôb na 600 000. Počet srbských vnútorne vysídlených osôb na 1,2 milióna. Podľa NATO počas intervencie zahynulo približne 250 civilistov. Podľa juhoslovanskej vlády 2600. Počas humanitárneho bombardovania boli použité bomby s ochudobneným uránom, ktoré viedli k zvýšenému výskytu rakoviny medzi obyvateľmi Kosova a vojakmi KFOR a kazetové bomby, ktoré explodujú dodatočne po dopade na zem. USA je jedna z mála krajín, ktoré nepodpísali dohodu o ich nepoužívaní. Epilóg Počas trojmesačného bombardovania mali v Kosove prevahu srbské sily. Albánski civilisti boli vydaní na milosť najmä paravojenským jendotkám a polícii. Mestá a dediny boli najskôr ostreľované ťažkým delostrelectvom. Srbi následne oddelili mužov od žien. Muži boli bití, zatknutí alebo niekoľko desiatok z nich bolo popravených, v mnohých prípadoch pred očami žien a detí. Civilisti boli okradnutí, častou požiadavkou bolo vymáhanie tisíc mariek na hlavu pod hrozbou zabitia. Nasledovalo zapálenie domov a vyhnanie obyvateľov- peši alebo organizovane autobusmi a vlakmi. S rovnakým zaobchádzaním sa albánski civilisti stretli aj na ceste do utečeneckých táborov. V mnohých prípadoch boli civilistom odobraté osobné doklady a pred tým, ako prekročili hranice museli odovzdať štátne poznávacie značky áut a traktorov. V niekoľkých prípadoch boli popravené celé rodiny, vrátane žien a detí. Bolo zatknutých niekoľko tisíc mužov, z ktorých bolo pod nátlakom vynútené priznanie z účasti na terorizme. Medzi nimi boli mnohí ľudskoprávni aktivisti, humanitárni pracovníci, politici, doktori, právnici, novinári... Uväznení boli bití, psychicky a fyzicky týraní. V roku 2001 srbská vláda oznámila existenciu štyroch masových hrobov na území Srbska, kde bolo spolu nájdených približne 1000 tiel kosovských Albáncov. Albánsko odmietlo, rovnako ako aj Srbsko, sprístupniť svoje územie na vyšetrovanie. Predpokladá sa, že obe krajiny využili Albánci i Srbi na zakrytie zločinov, ktoré proti sebe navzájom spáchali. V Albánsku sa nachádza takzvaný Žltý dom, v ktorom bolo popravených 300 väzňov, prevažne srbského pôvodu za účelom obchodovania s ľudskými orgánmi. Keďže tribunál ICTY opakovane zlyhal pri ochrane svedkov v procesoch s kosovskými Albáncami, vyšetrovanie obchodovania s orgánmi sa pravdepodobne nikdy neuskutoční. Po konflikte ostalo 3525 osôb nezvestných, najmä Albáncov, Srbov a Rómov. S príchodom KFOR (NATO) začalo pálenie a vykrádanie srbských a rómskych domov, sporadické vraždenie, ničenie ortodoxných kostolov a kláštorov. Útoky a zastrašovanie prinútilo ľudí opustiť svoje domovy. Väčšina ľudí utiekla z Kosova počas prvých šiestich týždňov od príchodu KFOR (NATO), ich počet udávajú rôzne zdroje od 210 do 240 tisíc. Záveru vojny médiá venovali málo pozornosti. Ak spomenuli srbských utečencov, tak jedine v zmysle, že si svoj osud zaslúžili. Zmienka o vyhnaných Rómoch, Albáncoch (označených ako kolaboranti), Bosnianskych Moslimoch, Židoch, Turkoch a Chorvátoch by do celkového obrazu vytvoreného médiami nezapadala. To, že terčom útokov boli i minority, ktoré počas konfliktu nestáli na strane Srbov naznačuje, že povojnové zločiny boli motivované myšlienkou etnicky čistého Kosova. Príkladom je komunita Bosnianskych Moslimov, ktorí boli vyhnaní s tvrdením, že Kosovo je albánskym územím. (Rovnakú skúsenosť mali niektorí albánski civilisti pri útokoch srbských paravojakov, ktorí ich vyhnali s tvrdením, že Kosovo je srbským územím.) Ďalším dôvodom bola nepochybne pomsta za utrpenie, ktoré si Albánci počas predchádzajúcich mesiacov a rokov vytrpeli. Medzi paravojenskými jednotkami boli často krát videní i miestni obyvatelia Kosova. V neposlednom rade je tým najdôležitejším dôvodom politická kontrola územia a odstránenie potencionálnych prekážok pri ďalšom politickom vývoji v krajine smerom k nezávislosti. Rómovia sa stali po vojne terčom útokov kvôli účasti niektorých Rómov vo vojne na strane Srbov. Spolupodieľali sa na zločinoch voči albánskym civilistom, iní boli k spolupráci so Srbmi prinútení a museli kopať hroby alebo zbierať telá mŕtvych Albáncov. Ďalším dôvodom, tak ako i v prípade prenasledovania ostatných etnických skupín išlo o prejav extrémizmu a snahu etnicky vyčistiť Kosovo. Tak ako v prípade všetkých zločinov spáchaných na civilistoch sa obeťou násilia stali nevinní ľudia. KFOR nedokázal zabrániť útokom na civilistov. Podľa mnohých svedectiev sa o to na mnohých miestach vojaci bezpečnostných síl ani nepokúsili, napriek opakovaným prosbám. Či už za to mohli predsudky voči Srbom a pocit, že si takéto zaobchádzanie zaslúžia alebo snaha nevyvolávať ďalšie konflikty a nedráždiť UÇK, obeťou sa nestali len Srbi, ale aj mnohé albánske rodiny obvinené z kolaborácie, spomínaní Rómovia a ďalšie minority. Na niektorých miestach však srbské obyvateľstvo pretrváva dodnes, práve vďaka ochrane zo strany KFOR. Srbi žijú v podstatne zredukovanom počte v enklávach alebo zabarikádovaní vo vlastných domoch, neustále strážení členmi KFOR. Od skončenia vojny v roku 1999 do júla v roku 2001 zmizlo alebo bolo zavraždených 1000 Srbov a Rómov. Predstaviteľom medzinárodnej komunity (Kofi Anan, generál Lord Robertson, James O´Brian) trvalo rok, kým sa rozhýbali a boli ochotní priznať, že vyhnanie minorít z Kosova je možné označiť termínom etnické čistky a malo systematický charakter. Zaujímavým je spôsob, akým sa medzinárodná komunita postavila k odzbrojeniu UÇK. Tí sa totižto pretransformovali na Kosovo Protection Corps, civilnú domobranu (5000 mužov), ktorá za platy financované OSN pokračovala v terorizovaní nielen srbského ale aj albánskeho obyvateľstva. Správa pre OSN hovorí o vydieraní miestnych podnikateľov, vraždách, bití a zastrašovaní. V roku 2004 došlo k incidentu, ktorý spustil druhú vlnu etnických čistiek. Tri zo štyroch detí sa utopili v rieke Ibar. Chlapec, ktorý prežil tvrdil, že do rieky skočili preto, lebo boli napadnutí Srbmi. Nasledovala séria 33 útokov, v dôsledku ktorých Kosovo opustilo ďalších 4000 Srbov. V porovnaní s Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou dokázali Albánci ako celok omnoho dlhšie odolávať vyprovokovaniu vojny. Napriek tomu je to práve Kosovo, kde etnicky motivované útoky na minority doteraz znemožňujú návrat utečencov. Ako povedala po vojne Susan Woodward, Kosovo je v rukách UÇK: „...celý národ, s ktorého pomocou sme chceli vytvoriť stabilné Kosovo je zničený dôsledkami bombardovania." Napriek tomu, že Christiane Amanpour, reportérka CNN prezentovala konflikt v Kosove ako prvú vojnu, v ktorej sa bojovalo za ľudské práva, povojnová realita v Kosove naznačuje niečo iné. Kosovská nevládna organizácia Cohu, kritizuje proces privatizácie v Kosove nielen zhľadiska netransparentnosti. Podľa Cohu sú to práve zahraniční poradcovia a zahraničné ambasády, ktoré privatizáciu riadia a zároveň z nej profitujú. Ak sa pozrieme na nerastné bohatstvo Kosova, hodnota baníckeho komplexu Trepča sa odhaduje na 5 biliónov dolárov a obsahuje milióny ton nerastných surovín. Je tým najcennejším, čo Juhoslávia zhľadiska nerastných surovín mala. Bude zaujímavé sledovať, kto ho sprivatizuje. Americká základňa Bondsteel (v súvislosti s ktorou bolo vznesené obvinenie, že má podobný účel ako Guantanamo). Bolo by možné ju tak rýchlo a ľahko vybudovať, ak by prebiehali mierové rokovania a celá bývalá Juhoslávia by sa neocitla po bombardovaní v chaose? plánovaný ropovod pre ropu z Kaspického mora by mal byť postavený albánskou, macedónskou a bulharskou ropnou korporáciou (AMBO) z Pound Ridge, New York. Bude mať trasu z mesta Burgas v Bulharsku do albánskeho mesta Vlora. Rozpad Juhoslávie sa začal i skončil v Kosove. Dôsledkom vojen v 90.rokoch sú stovky tisíc utečencov, väčšina z nich s minimálnou šancou na návrat. Etnické čistky majú na svedomí všetky zúčastnené strany konfliktu. Vojna umožnila rozvoj organizovaného zločinu a jeho prepojenie s najvyššími vládnymi štruktúrami. Odstraňovanie politických oponentov, nepohodlných novinárov, pašovanie zbraní, drog, cigariet (nielen Albáncami ale aj srbskými bezpečnostnými silami a paravojenskými jednotkami), znásilňovanie či obchodovanie s ľuďmi, to všetko sa v chaose počas vojny a po vojne stalo možné vďaka oslabeniu inštitúcií zabezpečujúcich verejný poriadok. Útoky na mešity (200) či útoky na srbské ortodoxné kostoly (76), otrávenie studní, ničenie domov, škôl a obchodov, atentáty na politikov a útoky na novinárov, tým všetkých si Srbsko i Kosovo prešli počas vojny i po vojne spoločne. Situácia v Kosove je stále napätá. Normalizácia vzťahov medzi Srbmi a Albáncami potrvá niekoľko desiatok, ak nie stoviek rokov. Jedným z prvých krokov je vyliečenie sa z národných mýtov, ktoré považujú Kosovo za výhradne srbské alebo výhradne albánske. Heinz Loquai- Kosovo - A Missed Opportunity for a Peaceful Solution to the Conflict? Degraded Capability: The Media and Kosovo crisis (editované Edwardom S. Hermanom aPhillipom Hammondom) It began with the lie (nemecký dokument) unhcr.org/3e2d4d50d.pdf OSCE: As seen, as told Human Rights Watch: War crimes in Kosovo Čítajte viac: manekova.blog.sme.sk/c/330060/Loz-ma-kratke-nohy-a-humanizmus-tiez.html#ixzz2dqCnC7sV
Posted on: Thu, 05 Sep 2013 21:14:55 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015