Raňajší hrob „Ja som isto,“ usmial sa K.L. slávny K.L., „ja som isto nebol bezproblémové stvorenie. Žil som tak, ako žijú ľudia, ktorí sa v určitom veku sťažujú, že si skazili život a čo všetko mohli dokázať, keby ... Jedna vec mi však potom dokonale zmenila život. Len jej ďakujem za to, že to so mnou dobre dopadlo. Mal som vtedy asi 22, áno, a hrozilo mi, že ma vyhodia z fakulty - keď sa nad tým zamýšľam, musím uznať, že by to nebola žiadna krivda, zaslúžil by som si to. Žil som všelijako, ako mladý chlapec, čo sa dostane z otcovského dohľadu a z maličkej dediny do veľkého mesta. Vyšiel som si raz po fláme ešte na svitaní na prechádzku, lebo mi trieskalo v hlave. Už ani neviem, prečo som sa zatúlal na cintorín, ktorý bol náhodou otvorený, teda otvorený - niekto vylomil vráta a ešte ich neopravili. Vošiel som na to zasnežené biele pole a prechádzal sa. Okolo mňa bolo jasnejšie a jasnejšie, svitalo. Už boli čitateľné i mená na náhrobkoch. Čítal som tie mená mechanicky, tak ako sa podgurážení ľudia často upnú na nejakú činnosť, ktorú do omrzenia opakujú. Prechádzal som uličkami medzi hrobmi v nedotknutom snehu, taká podivná chvíľa, skoro by som povedal mystická, len jas a ticho... A potom som na jednom náhrobku uvidel meno. Svoje vlastné meno! Áno, ležal tam niekto, kto sa kedysi volal rovnako ako ja, niekto, koho som nikdy nepoznal a kto nepoznal mňa. Náhoda, poviete, náhoda. Iste, lenže ja som náhle precitol a pozeral sa na to meno. Cítil som, že čosi sa vo mne prebúdza, že prestávam byť opitý, že som triezvy, kruto triezvy a niečo vo mne sa mení. Pomenovať som to nevedel, bolo to také silné, nič podobné som dovtedy nepoznal. Silný pocit hrôzy, márnosti a bezmocnosti i ľútosti, ktorá ma zároveň zaplavila. Nielenže sa ten človek volal rovnako ako ja - a ja predsa nemám bežné meno - ten neznámy menovec dokonca zomrel práve v tom veku, v ktorom som bol vtedy ja, mal 22 rokov. Hľadel na mňa z oválneho porcelánového obrázka na pomníčku. Keďže ten obrázok bol taký zošúchaný a tvár nejasná, mohol tam byť zobrazený ktokoľvek - aj ja. Tie dva sivé body v sivej zašpinenej tvári mohli byť pokojne moje oči. Ako keby niečo končilo, niečo krásne končilo ešte skôr, než to vôbec malo príležitosť začať. A to niečo bol môj život - a na vine som bol ja, len ja. Čítal som si to meno nahlas, znovu a znovu. Premietal som si, že už možno čoskoro bude niekto stáť ako dnes ja nad cudzím hrobom a nenapadne mu, že tam leží niekto, kto chcel žiť, kto mohol žiť a niečo dokázať. V tú svitajúcu chvíľu som náhle cítil, že vo mne niečo praská, trhá sa a bolestne pracuje. Vydal som sa k internátu okolo tých dlhých radov hrobov a vedel som, že už som iný, celkom iný, než keď som prišiel na cintorín. Viete, keby si každý uvedomil, že už teraz, v túto sekundu je niekde miesto, kde bude uložený so všetkými zmarenými príležitosťami, nenaplnenými možnosťami, premeškanými stretnutiami, nevyslovenými slovami, iste by potom svet vyzeral inak. Mať pred očami vlastný hrob, to nie je nejaká baroková metafora, je to veľká výzva pre tých, ktorí chcú niečo dokázať, zanechať po sebe aspoň iskru, ktorá tu raz bude svietiť. Pohľad na tento raňajší hrob ma dokonale zmenil, akoby som sa znovu narodil. Zmenil som svoj život, pustil som sa do práce a nakoniec som sa stal tým, čím som teraz. Človek potrebuje impulz. Všetko je pripravené, koľaje natiahnuté, vlak na nich, len sa dať na cestu. Pokiaľ ten impulz nepríde, či nie je včas premenený na čin ... toľko ľudí prečká celý svoj život na nástupišti a nielenže sa nevydajú na cestu, oni dokonca ani nenastúpia do vlaku - a len sa na tom nástupišti sťažujú. Zabúdajú, že o tom, ako a kam kto dôjde, rozhoduje každý sám. Ak som niekomu za niečo v živote vďačný, tak potom tomu neznámemu mladému mŕtvemu na raňajšom cintoríne. (Eduard Martin, Anjelské sekundy, str. 91-93)
Posted on: Thu, 31 Oct 2013 10:56:13 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015