Spomienky na socializmus - prerušená pieseň 22. 1. 2012 - TopicsExpress



          

Spomienky na socializmus - prerušená pieseň 22. 1. 2012 Spomienky na socializmus - prerušená pieseň Narodil som sa v roku 1954 vo Varovom Šúre, okres Trnava. Mám troch súrodencov, bol som najmladším členom rodiny. Naša dedinka v počte do 380 ľudí leží pri rieke Váh. Život v pädesiatych a šesdesiatych rokoch bol veselý. Kde si sa pozrel, všade sa pracovalo a to hlavne na poliach. Tam sa chodilo kukuricu šúpať, tam zas perie drápať - susedské vypomáhanie si. V zimnom období sa konali " zabíjačky", ľudia boli skromní, ale o to vďačnejší. Jeden druhému si pomáhali a posielali čo to zo zabíjačky - výslužku, ako prejav vďaky pri dobrých susedských vzťahoch. Ľudia si pomáhali pri stavbách rodinných domov, lebo hlavne v 60 rokoch nastala veľká stavebná aktivita radovej zástavby rodinných domov. V tej dobe sa im hovorilo /štvorec/aj moji rodičia postavili štvorec! Ako deti sme už ráno o 4 hod, vstávali a išli sme husi pásť. Iní zase chodili kozy pásť ku Váhu, kde bola loďka, ktorá prevážala ľudí cez rieku. Všade bola vôňa prírody, šuchot lístia na stromoch. Po ulici pobehovali sliepky, husi, kozy. Všetko, čo ľudia doma chovali a presne sa vedelo, komu čo patrí - nikto nekradol. Už od útleho detstva sme sa v rieke Váh učili plávať a ryby chytať. Tu vyrastali chlapci švárni a silní. Mali sme tu školu dvoj triedku na dve smeny. Prvý a tretí, druhý a štvrtý ročník! Do piateho ročníka sme už chodili do Šúroviec, kde bola už postavená nová škola - dve veľké budovy, kde bola aj družina.Tu sme chodili na obedy. Boli tu rôzne krúžky, doučovanie a športové aktivity! Tiež sme tu mali aj Miestny národný výbor - MNV. Tu mal kanceláriu predseda Bola to volená funkcia. Predsedu MNV každý poznal a rešpektoval. On riadil a organizoval celý život v dedine. Nebolo podmienkou, že musel byť komunistom! Platený bol z Okresného národného výboru a bol uvoľneným pracovníkom pre funkciu predsedu po dobu čo bol vo funkcii. Mali sme aj notára a poštový úrad. V šesdesiatych rokoch sa budoval celoobecný rozhlas, ktorý nahradil obecného hlásnika a tiež asfaltové chodníky a bezprašné cesty! Taktiež sme mali veľmi dobré JRD - jednotné roľnícke družstvo - členovia družstva si prví kupovali nové autá MB 1000 ! V dedine sa nachádzala krčma, cintorín a kaplnka. Ľudia sa stretávali, navzájom sa rešpektovali. Raz v jedno ráno sa zobudím a počujem vonku zvuk lietadiel, rachot motorov. Vstanem a rodičia počúvajú rádio. Mama plače a vraví, že je vojna, že vojská Varšavskej zmluvy nás napadli. Ja stojím a nechápem. Ved ako to že nás napadli? Dovčera nás učili, že sú to naši bratia a zrazu inak? Obliekol som sa a išiel som do partie. Proti tomu akože niečo robiť. Mali sme 12-13 rokov. Na družstve nám dali ručnú sirénu, aby sme ju točili pri hlavnej ceste. Točili sme ju aj 4 hod. Načisto sme boli od nej hluchí. Potom sme išli do kaplnky a vyliezli na jej vežu. Tam sme mali úmysel pripevniť tú sirénu. No nepodarilo sa. Bola ťažká, spadla nám dolu na zem a rozbila sa. To bol náš prvý pokus o odboj! Na prievoz sme prešli rieku Váh a išli sme pozrieť vojakov na druhej strane Váhu. Mali tam zapadnutý náklaďák a vojaci ho odkopávali. Ako tak pracovali, boli odstrojení a veci mali odložené vedľa cesty. Boli tam aj ich zbrane a niekto im ukradol samopal. To bolo kriku! My sme sa naľakali a ušli domov. O chvíľu nás už volali na MNV a začalo sa vyšetrovanie. Vedeli sme, že to nie sú žiadne srandy. Šťastie stálo pri nás. Vysielačkou im hlásili, že sa samopal našieL. Nás pustili! Našli sme si k nim cestu, lebo tieto vojská boli utáborené pod radarom nad Váhom. Bol to vojenský objekt. Vojaci a ich velitelia boli príjemní ľudia. Mali nás radi! Premietali filmy, aj najesť nám dávali. Bolo nám medzi nimi dobre. Kde boli tieto vojská, všade bolo veselo. Pomáhali družstevníkom ak bolo treba. Stravu ešte rozdávali, mali jej na dostač. Cez prázniny som chodil brigádovať do ZIPP - Závody inžinierskej priemyselnej prefabrikácie. Bola tam ťažká fyzická práca ! Do prvej práce som nastúpil do Niklovej hute v Seredi. Tu som absolvoval závodnú školu práce, na rôzne druhy profesií ako chemik neželezných kovov, strojník plynových a vzduchových zariadení a iné! Sedemdesiate roky sa vyznačovali spájaním sa obcí a poľnohospodárskych družstiev do väčších celkov. Tvorili sa strediskové obce! Naša obec Varov Šúr sa pričlenila k obci Šúrovce 1.januára 1973. V tedy sa zrušila pošta a notár. Na MNV v Šúrovciach bol už notársky úrad a v tej časi obce sa nachádzala pošta. Koncom roka našu oblasť zachvátila epidémia choroby "SLINTAČKA". V tom čase som pracoval v Seredi v Nklovej huti. Boli sme v karanténe. Ubytovali nás v podnikových slobodárňach. Slintavka je choroba ošípaných, je prenosná i na človeka. Je to vírus! Preto sme boli v karanténe, aby ľudia neprenášali túto chorobu mimo hranicu výskytu.Toto opatrenie trvalo asi pol roka. Štát sa o nás postaral ! V apríli 1974 som bol povolaný na Základnú vojenskú službu priamo zo Seredi, k tankovému útvaru do Čáslavy. Bola to ťažká vojna, ale rád na tie časy spomínam. Urobili tam z chlapcov chlapov a plnohodnotných ľudí pre spoločnosť! Po návrate zo ZVS som v obci Šúrovce obnovil Zväzarm a stal som sa predsedom ZO Zväzarmu. Bol to zväz pre spoluprácu s armádou! V základnej organizácii sme mali veľký nafukovací vojenský čln pre 13 ľudí a ešte jeden menší pre 7 ľudí. Na týchto člnoch sme robili splav po rieke Váh. Boli to neopísateľné zážitky! Taktiež sme mali malo kalibrové a vzduchové pušky, z ktorých sme prevádzali športovú streľbu. V základnej škole sme viedli strelecký krúžok. Predsedom Ústredného výboru Zväzarmu bol v tej dobe armádny generál Otakar Rytíř. Všetko sme organizovali vo svojom voľnom čase a zdarma. Boli sme jedna z mnohých organizácií združených v Národnom fronte! Vedúci krúžkov pracovali zdarma a pre mládež, ktorá sa organizovala vo Zväzarme, bolo všetko zdarma. Päť rokov sme organizovali pri rieke Váh, Medzinárodný deň detí pre celý západoslovenský kraj. Z oblohy nám tu predvádzali umenie tridsiati športoví parašutisti. Deťom pri dopade rozdávali žuvačky a rôzne sladkosti, ktoré sme im pred štartom na tento účel dali! Taktiež tu boli rôzne súťaže. Hasiči a Ĺudové milície predvádzali svoju techniku. Večer to končilo veľkou vatrou. To sú neopísateľné zážitky ľudí, ktorí sa toho zúčastňovali. Ja osobne som viedol strelecký krúžok a sám som sa zúčastňoval rôznych streleckých súťaží. Na tieto akcie sme získavali finančné prostriedky organizovaním brigád a poriadaním tanečných zábav. Výťažok šiel na kultúrno - športovú a záujmovú činnosť pre mládež! Tiež veľkou oporou nám boli okolité podniky - Kávoviny, Pečivárne a tiež Jednotné roľnícke družstvá, ktoré nám do súťaží sponzorsky zakúpili rôzne ceny. My na oplátku, sme im to vracali formou odpracovania brigád zdarma. Všetky záujmové a spločenské organizácie v obci boli združené v NF - Národnom fronte. Každá z organizácií mala zastúpenie v poslaneckom zbore obce a v rôznych komisiách - sociálna, športová a mládež, ochrana verejného poriadku, stavebná, životné prostredie a pod. Každý mal niekde zastúpenie a mohol rozhodovať – to bola demokracia. Na chode obci sa zúčastňovalo a rozhodovalo až 60 občanov a všetko sme robili zdarma!!! Do roku 1989 hádam na Slovensku nebolo obce, kde by sa nebol postavil kultúrny dom. Boli to stavby v akcii "Z". To znamená, že ho postavili ľudia zdarma bez nároku na odmenu. Teraz ak sa chcú ľudia stretnúť, tak si "kulturák" musia zaplatiť ! Aj ja som bol dve volebné obdobia poslancom MNV a taktiež som pri Okresnom súde v Trnave pôsobil dvadsať rokov ako sudca z ľudu. Bola to funkcia, kde sa posudzoval obžalovaný aj z ľudského hľadiska. Táto funkcia bola finančne hradená z priemernej mzdy, kde som bol zamestnaný. Do tejto funkcie ma schvalovalo obecné zastupiteľstvo. Všetko ide dole vodou, na nič nie su financie. No ved čo, vraj hlavne, že sme v EÚ. Nechodili sme na dovolenky do Ameriky, ale naše deti chodili pravidelne do škôl prírody a všetko financovali podniky. Taktiež v letných mesiacoch sa organizovali pionierske tábory a rôzne ozdravné pobyty pre deti a dospelých. Organizovali sa rôzne športové sústredenia, kde sa robil výber mládeže pre rôzne športy a športové školy. Po roku 1989 išlo a všetko ide dolu vodou. Družstvo už nefunguje, jeden dvor a poniektoré polia majú v prenajme holanďania. Verejné priestranstvá, chodníky, cesty, parky, všetko, čo sa urobilo svojpomocne v akcie "Z" chátra a nič sa nebuduje. Na nič nie su peniaze!!! Dnes sa za všetko platí a preto ten šport je taký aký je! Zdravie detí dobehli choroby a drogy. Do škôl chodil pravidelne lekár, či už pediater alebo zubár. Pravidelné očkovanie, všetko zdarma!! Dnes deti vychováva ulica !!! Odmietam sa podieľať na devastácii všetkého, čo tu bolo. Preto som a stále budem komunistom. Zatiaľ nikto iný neponúka vo volebných programoch: BEZPEČNOSŤ, ZDRAVIE, PRÁCU PRE KAŽDÉHO a BEZPLATNÉ ŠKOLSTVO ! Chcem budovať socializmus, chcem zmenu politického systému! Chcem, aby boli občania zdraví a bezpeční vo svojom vlastnom štáte !!! Pavel Olah Šúrovce
Posted on: Sat, 05 Oct 2013 06:45:56 +0000

Trending Topics



Recently Viewed Topics




© 2015