Vzplanie tvrdý boj Anton Selecký. Založil mariánsky časopis M ROSA a následne občianske združenie Magnificat V Bratislave sa v pondelok 11. marca 1991 uskutočnila tlačová beseda o založení slobodomurárskych lóží na Slovensku. Túto krátku správu priniesla 12. marca 1991 tlač spolu s informáciami, ktoré novinárom poskytli majster lóže z Freiburgu Otto Máchal a predstaviteľ prípravného výboru slovenskej lóže Peter Dolník. Podľa ich slov a stanov lóže „akákoľvek stranícko-politická činnosť je vylúčená“, a budú sa u nás snažiť o „povznesenie Slovenska“, na ktorom zatiaľ „nemajú žiadne zázemie“. Parížsky Le Monde 10. júla 1990 napísal: „Jedným z dôsledkov, aj keď nie veľmi prekvapujúcim, ale veľmi dôležitým pre budúcnosť národov strednej a východnej Európy po minuloročnom prevrate, je oživenie slobodomurárstva, ktoré bolo v týchto krajinách počas komunistickej nadvlády zahrdúsené.“ V slobodomurárskom ťažení na „panenskú“ východnú pôdu sa na prvé miesto zaradilo Maďarsko. Hlavný súd v Budapešti úradne potvrdil koncom augusta 1989 právoplatnú zákonitosť obnovenej slobodomurárskej lóže a jej činnosti. 23. júla 1990 bola otvorená Veľká lóža v Belehrade. Záhrebský kardinál Kuharic‘ pri tejto príležitosti spomenul, že „slobodomurári pravdepodobne pokračovali vo svojej práci aj pod komunizmom“. Slobodomurári sa všemožne usilujú zakotviť aj vo vlasti pápeža Jána Pavla II., v Poľsku, ktoré sa vždy považovalo za verné kresťanstvu. Veľkým bojovníkom proti slobodomurárom bol známy krakovský arcibiskup a kardinál Wyszyński, ktorý takto charakterizoval situáciu v Poľsku: „Cirkev v Poľsku má svojich nepriateľov: sú to nielen komunisti, ale aj slobodomurári a zástancovia pohanského kapitalizmu. Slobodomurári, táto zlatá internacionála, chce zničiť Cirkev - čiernu internacionálu, pomocou komunizmu - červenej internacionály...“ Napriek silnej Cirkvi v Poľsku sa však začali slobodomurári hýbať aj na jeho území. V ZSSR (má vážnu slobodomurársku tradíciu) robia slobodomurári v súčasnosti „politiku drobných krôčikov“. Na žiadosť parížskych slobodomurárov založiť v Moskve lóžu reagovali sovietski politici tým, že povolili v hlavnom meste ZSSR tzv. Rotary club, aj keď nie výslovne slobodomurársky, ale silne zviazaný s „bratmi trojuholníka, kružidla a murárskej lopatky“. V uvedenom článku parížskeho denníka Le Monde je opísaná návšteva veľkého majstra z parížskej lóže Grand Orient - Jeana Roberta Ragacha v Prahe. Ako je známe, Grand Orient má zaregistrovaných vyše 30 000 členov. Sú to všetko presvedčení laici a bojovní antiklerikáli. Veľmajster Ragache si nenechal ujsť príležitosť náležite spropagovať svoje „hnutie“ a jeho ideály, ako aj svojich kolegov, ktorých podľa jeho slov treba pokladať za „dedičov zbožňovaných hodnôt stredoveku a dávnych združení staviteľov nádherných katedrál“. Táto propaganda - ktorá predišla o niekoľko dní návštevu jedného z najrozhodnejších odporcov slobodomurárov - pápeža Jána Pavla II. u nás - údajne získala pre „majstrov lóží“ tisíce prívržencov. Ako uvádza ThDr. Martin Beneš, SJ, v relácii vysielanej Vatikánskym rozhlasom v júli 1990, napriek všetkým mravoučným proklamáciám má slobodomurárska životná filozofia jediný cieľ: získať čo najväčší podiel vplyvu a moci vo všetkých oblastiach spoločenského života. Nič nové pod slnkom. Avšak metodickosť a profesionalita v tom robí práve slobodomurárov vysoko úspešnými. Slobodomurári vytvárajú postupne sieť, prepájajúcu neviditeľnými nitkami zložitú štruktúru ľudskej spoločnosti. Z nejedného priemerného talentu sa takto stala „nedosiahnuteľná hviezda“ a idol más. Vo vzťahu slobodomurárstva a Katolíckej cirkvi ide o vzťah dvoch celkom protichodných pohľadov na ľudský život a jeho zmysel. V tejto relácii ThDr. Martina Beneša, SJ, je uvedený aj argument, že ak sa kresťania snažia „ovplyvňovať spoločenské dianie“, vzplanie okamžite tvrdý boj, v ktorom má slobodomurárstvo všetky zbrane, ktorými svet oplýva. Slobodomurári sa vo svojej mocenskej taktike nezastavujú ani pred bránami Cirkvi. Cirkevný Učiteľský úrad skoro rozpoznal nebezpečenstvo skrývajúce sa v tomto mysterióznom hnutí, a preto už v r. 1738 ho pápež Klement XII. odsúdil. Posledné odsúdenie bolo zverejnené za pontifikátu Jána Pavla II.
Posted on: Sat, 30 Nov 2013 12:09:24 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015