Zamestnania a remeslá našich predkov: Handrárstvo podomový zber textilných a iných surovín. V tradičnom spoločenstve doplnkové zamestnanie. Rozšírilo sa predovšetkým v obciach z okolia papierní, pre ktoré bol textilný odpad až do 2. polovice 19. storočia hlavnou surovinou. Handry sa zbierali aj pre textilné továrne v Čechách a Rakúsku. K typickým oblastiam s výskytom handrárstva patrila horná Nitra (obce Dolný Kamenec, Horný Kamenec, Zemianske Kostoľany, Bystričany, Podhradie, Veľká Lehôtka, Vestenice). Textilný odpad sa zbieral pre papiereň v Dolnom Kamenci, fungujúcej v rokoch 1758 – 1858. Iné významné strediská handrárstva sa nachádzali na Liptove a v okolí Piešťan apod. Pokiaľ handrári (šmatári) nepredávali nazbieraný textil priamo papierňam, ich odber zabezpečovali priekupníci. Zber sa postupne rozšíril na ďalšie odpadové suroviny ako železo, kosti, vlasy, gumu, papier. Handrári vymieňali handry za papier, neskôr za drobný galantérny tovar, hrnčiarske, porcelánové a sklené výrobky do domácností. Keďže sa zaoberali výkupom, neboli právne podomovými obchodníkmi, ale väčšina živnostníkmi so živnostenskou legitimáciou. Na cesty chodili buď peši, s dvojkolesovým vozíkom, s povozom, v rámci organizácie práce jednotlivo s 1–2 pomocníkmi alebo v organizovaných skupinách do oblastí rajonizovaných podľa zvykového práva. K základným znakom handrárov patrila handrárska píšťalka; pískaním na nej a hlasitým melodickým vyvolávaním („Handry, kosti, železo…“) oznamovali príchod do obce. Tradičná forma handrárstva po 2. svetovej vojne zanikla v dôsledku zavádzania nových socialistických organizačných foriem výkupu vo výkupniach Zberných surovín. Olejkárstvo domácka výroba a podomový obchod s liečivými olejmi, rastlinami a inými liečivými prípravkami, spojené s liečebnou činnosťou olejkárov. Olejkárstvo zaznamenalo najväčší rozmach v období od 1. polovice 18. storočia do 2. pol. 19. storočia. Zaoberali sa ním najmä obyvatelia Turčianskej stolice, menej Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Spišskej. V Turci sa poddaní zaoberali lisovaním a destilovaním liečivých olejov a ich predajom už v 17. storočí. V polovici 18. storočia Turčianska stolica zdaňovala viac ako 1000 olejkárov. Približne v 40 obciach tejto oblasti sa obyvateľstvo prevažne alebo čiastočne venovalo olejkárstvu. Medzi najznámejšie patrili Vrícko, Kláštor pod Znievom, Blatnica, Lazany, Valča. Počet druhov liečiv, predovšetkým olejov, s ktorými sa obchodovalo, bol široký (borievkový, rozmarínový, rascový, feniklový ap.). Proti olejkárstvu boli vydané viaceré vrchnostenské obmedzenia, vyplývajúce najmä z niektorých nečestných liečiteľských praktík olejkárov. Nízka úroveň zdravotníctva v 18. storočí im však napriek tomu poskytovala široké možnosti uplatnenia. Územné pôsobenie olejkárov bolo veľmi rozsiahle. Na základe rajonizácie podľa dedín navštevovali Uhorsko, Sliezsko, Rusko, Sasko, Švédsko, Rakúsko, Čechy, Moravu, Sedmohradsko, Poľsko, Perziu, Turecko. Nariadenia a diskriminačné opatrenia proti nim, zmeny v zdravotníckej starostlivosti spôsobili postupné zanikanie olejkárstva. Časť olejkárov sa preorientovala na podomové obchodovanie s tovarom dennej potreby (najmä s galantérnym tovarom, poľnohospodárskym náradím), časť si osvojila i pestovanie šafranu a obchodovala s ním. V posledných desaťročiach 19. storočia obchodovali s tovarom dennej potreby v Rusku a Poľsku už na kapitalistickom základe. Po 1. svetovej vojne zanikla i táto fáza olejkárstva. Sklenkárstvo podomový obchod s výrobkami z dutého skla. Sklenkárstvo, podobne ako vandrovné sklenárstvo, sa rozvinulo vo forme ľudové podomového zamestnania vidieckeho obyvateľstva obcí situovaných v blízkostí sklární. Zo sklárskej produkcie úžitkového skla distribuovali sklenkári jednoduchšie a lacnejšie výrobky prevažne do vidieckych domácností. K najtypickejším sklenkárskym oblastiam patrili obce Temeš, Čavoj, Poruba, Zliechov, Mojtín, Čičmany v blízkosti sklární Gápel, odkiaľ roznášali podomoví obchodníci duté sklo už v 1. polovici 19. storočia. Blízka obec Valaská Belá sa zaoberala zase sklenárstvom. Rovnako ako z tejto sklárne, i z iných sklární na Slovensku sa podomovým spôsobom, ale aj na trhoch predávali rôzne druhy sklenárskych výrobkov – menšie druhy nápojového skla (napr. na pálenku, sódu, víno, kávu), džbány, fľaše, vázy, petrolejové lampy atď. Sklenkári tovar roznášali zabalený do slamy, v prútených košoch na chrbte, príp. v menších oválnych košíkoch na hlave po okolitých dedinách a mestečkách. Sklenkárstvo existovalo ešte v 1. polovici 20. storočia.
Posted on: Fri, 04 Oct 2013 09:48:55 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015