„Ako to vyzerá?“, bol zvedavý Retro. „Horšie ako kamoška Martinky z Turca.“, precedil napokon Cesnak, keď sa s neprehliadnuteľným fučaním niekoľko minút šťúral v objímkach neónky s hlavou vyvrátenou dohora ako Michelangelo v Sixtínskej kaplnke. Cesnak stál na lavici, ktorá bola v strede malej šatne a povážlivo sa nakláňala. Za jednu nohu ho držal Jožko, za druhú Okruh, Retro mu podľa aktuálnych požiadaviek striedavo podával a zase bral náhradnú neónku. „ Tak to už je potom aká píla?! Musí to vyzerať ozaj hrozne.“, snažila sa pracovať Okruhova predstavivosť, keď sa dorehotal. „Aj hrdza by sa čudovala, čoho je schopná. Dočerta! Je to tu zanesené ako.. Toto údržbár nevidel ani zo striedačky.“ „Aký údržbár, prosím ťa.“, podotkol Retro. „Minulý rok som sa na toto svetlo neraz pozeral, hlavne keď na tie odkryté kontakty zo sprchy išla para. Inak čakal som kedy to drbne.“, súhlasil Okruh. (Pre úplnosť treba dodať, že zvyšné dve svetlá kryty mali. No pre zmenu nemali neónky.) „Vlhko na tých kontaktoch muselo robiť divy.“ „Ty brďo, ako to mohlo fungovať?! Tie kontakty sú po exituse. Pozri na to! Jaj nevidíš. Nič, podaj mi neónku.“, velil zhora Cesnak. Retro mu podal neónku. Tá pôvodná už bola s istotou šupnutá v koši. Dávno. „Dočerta, čo to nejde!“. Cesnak bol stále nervóznejší, zručne moduloval nadávky. Cesnakov pôvodný slovný kolorit bez tituliek bol publikovateľný až po desiatej večer. Človek sa až čudoval, akú epopeju dokáže tvorivý jazyk vyskladať s použitím iba niekoľkých málo premenných. Ale konštantných. Jednoduchých a pritom silno opisných. Retro ho takmer nezúčastnene sledoval. Veril, že raz to skončí. Práve si preniesol váhu na oddýchnutejšiu nohu, keď niekto zvonku vošiel do šatne a hlasno zaskandoval “ Sló-van!!“. Prišiel Tobias. Vždy tak prichádzal. Len skandovanie sa menilo. „Neprovokuj.“, privítal ho Okruh a Retro pridal, „Už si nájdi babu, človeče.“ „Mám.“ „Tak si nájdi druhú.“ „Cesnak, počuť ťa až k autám. Rodičia skrývajú svoje deti. Čo si nezapnete?“ a šmátral po vypínači. „Nerob!“, fistuloidne zvrešťal Cesnak. Tobias zaostril do šera pred sebou. „To čo robíte? Ty koky.“, schuti sa zasmial, tašku s výstrojom nechal skĺznuť z ramena na podlahu a betóny položil na najbližšiu lavicu, hokejku oprel za dvere. To bolo jeho miesto. „Drbla žiarovka, tak dávame novú, len je to zaondiate ako vlečka na hnoj.“, vysvetľoval medzitým Cesnak, ale Tobias ho veselo prerušil. „Vyzeráte ako elektrická verzia pamätníka Iwo Jima. Čaute.“ „Ktorého?“ „To je jedno.“ „Je to trochu zašlé a Cesnak sa bojí, že ho skope, aj keď je vypnutý vypínač.“ „Vidím houby.“, nechal sa počuť Cesnak. „Daj, ja to spravím. Som vyšší.“, núkal sa Tobias, brankárska jednotka tímu. „Nedá. Chce to robiť sám.“, povedal Okruh. „A v čom je problém? Je to odlomené, či čo?“, nedal sa odradiť Tobias a naťahoval sa za Cesnakom. „Nie je, iba sa to trochu zapieklo. Chvíľu trvalo, kým sme odtiaľ dostali tú pôvodnú.“, odpovedal Okruh. „Aha. A teraz tam nová nedrží, či čo, Cesnačik?“ „Nejako to tam nejde. Dúfam, že sa nezlomil kontakt.“, odpovedal Okruh. „Dočerta, Okruh, nechaj ma odpovedať aspoň na jednu otázku.“, ozval sa zhora Cesnak. „Sorry.“ „Nejde to tam, dúfam, že sa nezlomil kontakt.“ „Už som počul.“, odpovedal Tobias Cesnakovi a dodal, “Ale pasuje to tam, hej?“ „To hej, len to nechce zaistiť. Neviem, či je to zhrdzavené, alebo čo, dočerta.“ „Môžem skúsiť ja?“ „Nie.“ „Skús mu posvietiť mobilom, Tobias“, vmiešal sa do debaty Mrkva. „OK.“ O chvíľu Cesnakove odkrvené ruky zalial fliačik bieleho svetla. „No konečne vidím aspoň houby.“, poďakoval sa Cesnak. „Počúvaj a nemal by si to zatočiť?“, Tobias žmúril do torza držiaka neónky a naťahoval krk. „Zatočiť?“, zdvihol obočie Cesnak. „Nastokni tam tú trubicu a zatoč ju. Iba zatoč prstami.“ „Fakt?“ „Skús.“ O sekundu na to sa ozvalo tiché cvaknutie. Neónka sedela v držiaku bezpečne a isto ako poslanci na rozpočte. „Tak to preto ti tá pokazená išla von tak fajnovo, ty génius.“, ozval sa Retro a Tobiasovi priblížil ten boj, „Trhal ju ako krokodíl antilopu. Divím sa, že mu nebuchla v rukách. Hrdza je asi niekde inde, nie na kontaktoch.“ „Teraz si múdry, kurník. Choď na bok, idem dole.“, mračil sa Cesnak. Potom zoskočil a išiel k vypínaču. „Ale sme to pekne stihli, sme machri.“, tešil sa Okruh, keď doškúlil na fosforeskujúci ciferník svojich hodiniek. Cesnak, ešte stále vážne sústredený na svoj elektrikársky výkon putoval k vypínaču, zatiaľ čo ostatní mierili na svoje miesta. Šťukol vypínačom, hladný po svetle. V tom momente niekde niečo buchlo a zároveň zhaslo svetlo aj vonku na chodbe. Neónka sa neunúvala ani bliknúť. „Dočerta!“, zľakol sa Cesnak a skrčil sa s prejavom takej výbušnosti, pri ktorej by určite zodvihol obočie aj Roman Švantner. Nadávka nikdy nebola vyslovená tak rýchlo, v podstate to bola kliatba. Odpustiteľná. Machri chvíľu ticho stáli a „prepočítavali“. Keby bol nejakým nedopatrením na zimáku kolotoč, práve v tejto chvíli by klesli labute a hudba by prestala hrať. Deťom by chvíľočku trvalo, kým by pochopili, čo sa stalo a že navzdory platnému lístku jazda skončila. Nedá sa svietiť. Doslova. Cesnakovi ani nenapadla žiadna ďalšia konkrétna nadávka. Do dočasného, ale momentálne mŕtveho ticha sa od vchodu po pár sekundách ozval šuchot, buchot a hlasy. „Au, dočerta. Prečo je tu taká tma? Niečím som sa zachytil.“ „A ešte tie drbnuté závesy! Kurník, to bol nápad!“ „Hlavne aby tiekla teplá voda.“ Prvý hlas patril Ružovi, druhý Pitbulovi, tretí chalanovi s prezývkou Ovos. Na tie prezývky si zvykajte. „Nepočul si niečo buchnúť?“ „Je tu niekto?“, zavolal Ovsov hlas do tmy, potom hneď informoval parťákov, „Niečo som počul.“ „Ovos?“, zavolal k nim Tobias. „Hej. Znieš ako Tobias. Si to ty?“ „Som. Tu sme, v krtinci.“ „Kto?“, Ovsovmu hlasu ako podmas zaznelo zašušťanie nejakého sáčka. „Ja, Mrkva, Ovos, Retro a Cesnak s rozflákanými nervami. A niekde vonku je Roman. Ani sa nebudem pýtať, kto je s tebou. Ruža, Pitbul, čaute.“ „Čaute.“, odzdravili obaja a na to odzdravilo aj aktuálne osadenstvo čiernočiernej šatne. Pre prišlé trio sa už pred niekoľkými sezónami stalo zvykom, že aj keď každý z nich prichádzal na zimák sám, autom a z iného konca Bystrice, vždy sa stretávali pred hokejom a dali si pivko dve (Ovos vždy aj nejakú tyčinku, nie nutne energetickú), pokecali ako ide život, čo je nové v hokejovom svete aj v tých ostatných a do šatne prichádzali spolu. Rovnako tak po hokeji. To pivo. Z času na čas sa k nim pridali aj ďalší, ale oni traja tvorili základ. „Čo sa stalo?“, bol zvedavý Pitbul. „Drblo svetlo.“, bublal Cesnak. „A?“ „Čo A? Kratšiu otázku položiť nevieš? Čo ti mám na ňu asi tak odpovedať?!“, nebolo dobré dráždiť Cesnaka neolepenou hokejkou. „No ako zariadime, aby to svetlo zasvietilo?“ „Pôjdeme do Zvolena.“, pobavil sa Retro. „Kľúúd. Dal by som si horúcu čokoládu. Dá si niekto? Skočím do kávomatu.“, to bol Ovos a jeho spôsob, ako ukľudňovať atmosféru. Úsmev, Zen a čokoláda. „Daj pokoj s tou brečkou. Teraz riešime svetlo.“ Toto bol zase Cesnak. Určite pritom prevrátil oči. „Sorry. Ale ja si dám.“, nedal sa odradiť Ovos. „No len či nie je tá krabica bez elektriny.“, podotkol Mrkva. „Jáj? Nevadí, tak si dám Mars. Ešte by som mal mať. Idem sa naň pozrieť.“ „Papaj.“, ukončil gastro vsuvku Okruh, a ďalej sa snažil byť konštruktívny, „A čo teda s tým svetlom?“, hodil do pléna. „Dočerta, asi som si roztrhol vrecko na mikine. Blbé dvere.“, riešil sa Ruža, zatiaľ čo sa obidve skupinky došuchtali k ľadovej ploche, nad ktorou sa matne zrkadlilo svetlo od „garáže“ rolby na opačnej strane klziska. „No ako povedal Mrkva, musíme ísť za rolbárom. Čo tu chceš navymýšľať.“ „No veď nič.“ „Mrkva nič nepovedal.“, podotkol Retro na Ovsove praktické súvetie. „Ale to by určite povedal.“ „Páni, prečo takto in memoriam? Mrkva je tu živý medzi nami. Čo navrhuješ, Mrkva?“, smial sa Pitbul, keď si so všetkými srdečne popodával ruku. „Ísť za rolbárom.“, odpovedal Mrkva. „Vidíš?“, hájil sa Okruh. „A kto pôjde?“, hádzal rukavicu Ruža, čím vyvolal krátku pauzu. Skôr než neochota bolo jej príčinou zvažovanie, čo by sa vlastne malo spraviť ako prvé. Zrejme poistky. Rolbár bude vedieť, kde sú poistky. „Pôjdem ja.“ „Pôjdem s tebou“, povedal Tobias a pridal sa k Mrkvovi, ktorý sa rovno vybral starou známou tŕnistou cestou poza trestné lavice a časomieru. „Kde je Ovos?“, opýtal sa Retro. Skvelé periférne videnie ho nedokázalo zradiť ani mimo ľadu. „Nešiel si do automatu po tú trápnu čokoládu?“, tipoval Pitbul. Odpoveďou im bol výkrik zo vstupnej haly „Funguje!“ *
Posted on: Wed, 07 Aug 2013 20:58:21 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015