Okruha z jeho ľadovej nirvány vyrušili nadávky, zaznievajúce od vchodu. Spôsobila ich ako obvykle nevyžiadaná prítulnosť ohyzdných plastových pásov nad dverami. Otočil sa, hoci na identifikáciu príchodzích to nepotreboval, absolútne postačovalo počuť hlasy. Hráčov zo svojej päťky poznal aj takto. „Nazdar!“, vítal spoluhráčov, ktorých volali Cesnak a Retro. „No čau.“, srdečne sa pomedzi nadávky zdravil Cesnak, ktorého tvár vypadala vždy tak trochu zamračene. Keď rozmýšľal, keď sa hneval, aj keď sa smial a pravdepodobne aj keď spal. Z vrecka mikiny mu trčala plechovka Redbull. Tak ako pred každým hokejom. Že sa potom po hre (navyše rozpumpovaný po výkone) doma prevaľoval do tretej ráno, bdelo pozeral do stropu a nervoval sa, že nevie zaspať, to mu pred ľadom starosti nerobilo. Pri hre chcel mať hlavu sviežu, ostatné vtedy neriešil. Cesnak sústredený, krátkodobý. „Čau Okruh. Ako sa máš?“, to bol Retro. V podstate pokojný (mimo ľadu) chlapík v jednofarebnej bezvýraznej šiltovke, ktorá na sebe odmietala nosiť akékoľvek logo. Necelý meter osemdesiat, tmavohnedé vlasy a pravdepodobne hnedé oči. „Dobre.“ „Natrénované máš?“ „No hádam hej.“ „Veď som ťa videl behať po Radvani. Vyzeral si mimoriadne zúfalo.“, viac k tomu povedať nestihol. „Asi som práve myslel na teba.“ Cesnaka ich debata očividne nezaujímala, ešte žil mierne v minulosti. „Tie sprosté závesy im raz odrežem. Konečne!“, Cesnakova prvá a druhá informácia zneli, akoby ich povedali dvaja ľudia. Zatiaľ čo ten prvý namrzene hundral, druhý sa tešil ako malý chlapec. Dvojčatá, ktoré nedelila ani sekunda, “Ale som sa tešil! Ty brďo! No neskutočne pomaly odsýpal ten jún. Nevedel som sa dočkať. Zo tri razy som sa doma takmer obliekol do výstroje. Tak som dnes týchto nahovoril, aby sme prišli skôr. Všetci traja sme prišli spolu.“ „V lete si bol dlho na slnku, alebo čo?“, opýtal sa ho Okruh. „Prečo?“ „Stratil si schopnosť počítať. Cesnak plus Retro rovná sa dva.“ „Plus Roman. Vonku telefonuje.“, vysvetľoval Retro, ktorý sa práve maznal so svojou hokejkou. Čepeľ oprel o podlahu a váhou sa oprel o palicu. Skúšal jej pevnosť, alebo pružnosť, alebo oboje naraz, akoby ju v ruke držal prvýkrát. Ako jeden z posledných ľadových mohykánov hrával s drevenou hokejkou. „Sám si?“ „Nie. Mrkva išiel za rolbárom.“ „Išiel po kľúč od šatne?“ „Po svetlo od šatne.“ „Čo to?“, Cesnak dal vedieť, že je stále tu a že bdie. A že sakra bdie. „V šatni nesvieti svetlo, tak išiel vypýtať novú neónku.“ „A ktorú máme šatňu?“, chcel vedieť Retro. Okruh kývol hlavou smerom späť k chodbe a Retro sa zatváril znechutene. „To nám dali ten krtinec?“ „No.“ „Veď spravili nové šatne.“ „Tie nám nedajú.“ „Prečo?“ „Lebo sú nové.“ „Aha! Tak to ich potom treba zamknúť a proste ich iba mať. Ešte by sa tam mohol niekto prezliekať a využívať ich na účel, na ktorý ich postavili.“ „Sú to debili.“, v pozadí „sssskol“ Redbull. Ozvalo sa zopár lognutí, plus jedno tlmené, skoro psie grgnutie. Retro sa znovu obrátil na Okruha. „Ani Mrkva to nevybaví?“ „Asi by mohol, ale ako ho poznám, tak to nebude siliť.“ „Škoda. Dúfal som, že sa v Bystrici konečne prezlečiem v naozajstnej šatni.“ „Sú to debili.“, definitívne uzavrel Cesnak a doprial si ďalší glg volskej žlče. *
Posted on: Tue, 06 Aug 2013 21:55:26 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015