Peter Morvay (Sme): Spoločný štát, spoločná minulosť? Pre Slovákov a Maďarov to neplatí Tohtotýždňové výročie trianonského mieru z roku 1920 pripomenulo, že spoločné dejiny Slovákov a Maďarov skôr rozdeľujú, ako spájajú. Nezhodnú sa ani na tom, aký bol štát, v ktorom žili a ktorý Trianonom skončil. Často počúvame, že Slovákov, Maďarov a ďalšie národy Karpatskej kotliny spája spoločná minulosť. Dlho sme spolu žili v jednom štáte, mali by sme si teda rozumieť. Nie je to úplne pravda, spoločná minulosť nás skôr rozdeľuje, než spája. Platí to aj v slovensko-maďarskom vzťahu, v ktorom by sa spoločná minulosť mala pozitívne prejaviť najviac. Aj podľa serióznych slovenských historikov možno o Slovákoch hovoriť od vzniku Uhorska, vďaka novému štátu sa vydelili zo slovansko-moravského etnika. Až do rozpadu Uhorska žili Slováci len na jeho území, od konca Veľkomoravskej ríše nemali inú štátnu tradíciu. Slováci aj Maďari patria k západnému kresťanstvu, nie sú medzi nimi zásadné náboženské či kultúrne rozdiely. Napriek tomu možno povedať, že Slováci a Maďari mali spoločné dejiny len „fyzicky“. Ich predkovia žili vedľa seba v jednom štáte len „fyzicky“. Túto históriu však prežívali diametrálne inak a i dnes sa inak zobrazuje v ich historickej pamäti. Rozdiel nespočíva len v posudzovaní maďarskej národnostnej politiky pred Trianonom. Pravda vlastne nie je ani to, že sme žili v rovnakom štáte. S trochou preháňania možno povedať, že na tom istom území existovali v rovnakom čase dva zásadne odlišné štáty. V jednom žili Slováci a v druhom Maďari. Platí to napriek tomu, že sa ich odlišné chápanie štátu objavilo až jedno-dve storočia pred Trianonom. Dnešné historické vedomie určuje práve toto konfliktné obdobie. Dva rozličné štáty Aký je hlboký a naozaj principiálny rozdiel medzi oboma štátmi? Podľa Slovákov Uhorsko nebol prirodzený celok, ale štátny útvar spájajúci viaceré národy, ktorého existencia bola oprávnená dovtedy, kým bol užitočný pre všetky svoje národy a jeho bytie zodpovedalo záujmom všetkých v ňom žijúcich národov. Čiže zhruba do druhej polovice 19. storočia. Podľa Maďarov bolo Uhorsko naozaj Veľké Maďarsko, prirodzený geografický útvar, ktorý bol aj etnicky v zásade organickým a jednotným celkom, pretože bol v podstate maďarským štátom. Nanajvýš v jeho okrajových oblastiach žili početnejšie, ale z hľadiska charakteru štátu i tak nevýznamné nemaďarské etniká. V maďarskom povedomí i v maďarských učebniciach stále prevláda tento obraz: skoro ideálny štát, v ktorom sa síce vyskytovali spory medzi etnikami, tie však nedávali nikomu príčinu ani právo tento štát odmietať či opustiť. Nie je to len názor nacionalistov. Ešte pred druhým nástupom Viktora Orbána maďarská verejnoprávna televízia uviedla rozhovor so známym intelektuálom Péterom Hunčíkom slovami, že Trianonom sa rozpadol historický maďarský štát a vtedy sa začali problémy medzi Slovákmi a Maďarmi. Rozdielne ponímanie sa v slovenčine prejavuje aj lexikálne. Maďarčina však nerozlišuje medzi Maďarskom a Uhorskom, maďarským a uhorským. Podobné je to i v česko-nemeckom vzťahu. Čeština nerozlišuje medzi tým, čo je „české“ historicko-zemepisne a kultúrno-etnicky. Nemčina naopak rozlišuje medzi böhmisch a tschechisch. To prvé znamená zemsky české (týkajúce sa štátu, v ktorom žili Česi a Nemci spoločne), druhé etnicko-kultúrne, výhradne české. Jazykom vyjadrujeme, ako svet vidíme a ako ho chceme vidieť. Trianon prirodzený a neprirodzený Rozdielne ponímania štátu určujú aj dvojaké chápanie jeho rozpadu a Trianonu. Ak bolo Uhorsko viacnárodný štát, bol jeho rozpad výsledkom prirodzeného procesu. Podobne ako rozpad Juhoslávie či Československa bol výsledkom prirodzeného vývoja tunajších národov. Ak však bolo Veľké Maďarsko organický maďarský celok, bol rozpad tohto štátu neprirodzený a dokonca nepochopiteľný. Z tohto ponímania priam nutne vyplývajú vysvetlenia, ktoré za rozpadom vidia výhradne vonkajšie príčiny, veľmocenské záujmy, temné sprisahania. Lebo vnútorné príčiny rozpad jednoducho nemohol mať. Zo slovenského pohľadu bol prirodzený Trianon a neprirodzené by bolo ďalšie pretrvanie Uhorska. Z maďarského presne naopak. Pravda je niekde medzi, nie nutne uprostred. Presnejšie, každá strana má právo na svoju pravdu. Hlavný problém maďarského pohľadu je, že stále nedokáže brať susedné národy ako rovnocenných partnerov. K rovnosti nutne patrí aj to, že uznáte právo a dokonca aj schopnosť susedov rozhodnúť sa, či chcú žiť v spoločnom štáte s Maďarmi, alebo nie. Nielen nacionalisti Nie je to len problém nacionalistov. Opozičný líder Gordon Bajnai tento týždeň vyhlásil, že „mierovým diktátom (...) od Maďarska odtrhli tri štvrtiny jeho územia a dve tretiny jeho občanov“. Zabudol tiež, alebo populisticky zavádzal, že väčšina odtrhnutých území nebola etnicky maďarská a aj väčšina/veľká časť odtrhnutých občanov si rozchod priala. Druhou základnou príčinou nedorozumenia je, že pod Trianonom na slovenskej aj na maďarskej strane splývajú dve veci: rozpad štátu a určenie konkrétnych trianonských hraníc. Preto nemá zmysel všeobecne rečniť o spravodlivosti či nespravodlivosti Trianonu, alebo sa všeobecne za Trianon navzájom ospravedlňovať. Najprv si treba ujasniť, o akej časti Trianonu hovoríme. Slováci sa musia vyrovnať s tým, že Trianon nebol prejavom historickej nutnosti, vyššej spravodlivosti, nevyhnuteľným výsledkom tisícročnej túžby národa po slobode. Časom musia uznať, že trianonské hranice boli naozaj nespravodlivé, že nimi boli popreté rovnaké princípy, podľa ktorých sami opustili Uhorsko. Konkrétne hranice boli výsledkom záujmov západných veľmocí (mať v strednej Európe použiteľných spojencov proti Nemecku a boľševickému Rusku), ale aj pažravosti a pomstychtivosti nemaďarských národov. Musia pochopiť, že Trianon je pre Maďarov stále otvorenou ranou najmä preto, že v susedných štátoch žijú početné maďarské menšiny, ktoré väčšiny susedných štátov diskriminujú, utláčajú a snažia sa ich asimilovať. Aj preto ani pre nenacionalistických Maďarov Trianon nemôže byť len uzavretou kapitolou dejín. Najlepším príspevkom Slovákov k vyrovnaniu sa s Maďarmi a k zabudnutiu Trianonu by bolo začať sa konečne slušne správať k Maďarom na Slovensku, keď už ich bez opýtania prinútili žiť vo svojom štáte. Ako za Uhorska Dnešný slovenský prístup k menšine však nápadne pripomína to, ako sa správali Maďari k Slovákom za Uhorska. V princípe i v každodennej praxi. Slovenskou historiografiou toľko kritizovaný uhorský národnostný zákon z roku 1868 mal dva zásadné nedostatky: neuznával Slovákov za politický národ, čiže neuznával ich právo na politické postoje odlišné od maďarských, a používanie nemaďarských jazykov v ňom bola len možnosť uplatňovaná podľa svojvôle úradov. Zásadne ďalej sa ani Slovensko odvtedy nedostalo. Minister zahraničia Miroslav Lajčák minulý týždeň v parlamentnom prejave spochybnil právo maďarských politikov zo Slovenska vyjadrovať v zahraničí iný názor na Benešove dekréty než ten, ktorý on označil za jedinú možnú slovenskú pozíciu a slovenské záujmy (o dekrétoch sa pred tým diskutovalo v Európskom parlamente). A používanie dvojjazyčných nápisov na železničných staniciach tiež závisí len od ochoty železníc. Čo znamená, že nebudú. Maďari si musia uvedomiť, že väčšina Slovákov nebude ochotná nespravodlivosť hraníc pripustiť, ak by tým mala uznať aj nespravodlivosť rozpadu Uhorska (poprieť vlastné právo na sebaurčenie). Ťažko veriť, že považujú Slovákov za rovnocenných partnerov tí z nich, čo zmýšľajú podobne ako šéf mládežníckej organizácie SMK László Gubík. Ten pri vlaňajšom výročí vysvetľoval Trianon tým, že „od druhej polovice 19. storočia, žiaľ, permanentne a vedome vstrekovali do (nemaďarských) národností jed, jed nespokojnosti a falošnej túžby po slobode“. Inak povedané Nemaďarov len oklamali, ich túžba po slobode môže byť vždy len falošná a sú príliš hlúpi, aby mali vlastný názor (odlišný od maďarského). Veď nie sú schopní pochopiť ani to, ako dobre sa vo Veľkom Maďarsku mali. Rovnocenní partneri To je napokon aj jeden z dôvodov, prečo nebude pre Slovákov nikdy úplne prijateľný János Esterházy. Menšinový politik sa snažil o návrat k Uhorsku a to nutne znamenalo aj ignorovať názor Slovákov (nezávisle od toho, čo pritom hovoril o bratstve oboch národov). Tí sa totiž do Uhorska - najmä po skúsenosti s medzivojnovým demokratickejším a vyspelejším Československom - určite vrátiť nechceli. Maďari môžu vierohodne vysvetľovať nespravodlivosť hraníc len vtedy, ak dokážu na základe rovnakých princípov uznať oprávnenosť rozpadu Uhorska a existencie dnešného Slovenska. Ak uznajú, že susedia mali právo opustiť štát, ktorý pre seba právom nepovažovali za najlepší, a mali právo aj na väčšinu území, ktoré si so sebou vzali. A tiež ak sa dokážu správať tak, aby bolo jasné, že uznanie nespravodlivosti hraníc v čase Trianonu nemôže znamenať ich zmenu v budúcnosti. To však asi nepôjde, kým bude na stenách vládnych úradov v Pešti návštevník neustále narážať na mapy Veľkého Uhorska a maďarskí politici sa aspoň vo svojich oficiálnych prejavoch nenaučia používať Slovensko namiesto Felvidéku. Peter Morvay (komentare.sme.sk)
Posted on: Thu, 06 Jun 2013 22:53:45 +0000
Recently Viewed Topics
© 2015