Spomaľte... Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si: "Kam sa ja vlastne ponáhľam?" Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť. Celý život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke. Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a do očí si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra.V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas“ odpísať, na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas“ čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas“ si k nej privoňať". . .
Posted on: Sat, 14 Sep 2013 15:19:32 +0000