Stará pani Irenka Guzmíková, za slobodna Flajšerová (meno si nechal poslovenčiť ešte jej otec, na naliehanie svojej manželky, patriotky), toho času na dôchodku, bývala v starej bytovke na nábreží, hneď vedľa zimáku už dávno. Vlastne sa sem nasťahovala hneď ako ich postavili. Pamätala si všetky neplechy, ktoré nájomníkom vyviedol Hron, keď si zaumienil opustiť svoje koryto a poobzeral si miestne pivnice. Teraz stará pani sedela na pohovke oproti oknu, ruky mala zložené v lone a čakala na vnučku (s príšernou karikou na ústach, kto to kedy videl), ktorá ju mala prísť nezištne pozrieť, pretože od babky už dávnejšie nedostala vreckové, ktoré by sa šiklo a nádej zomiera posledná. Svet je dnes drsný. Silne závislý na ekonomike. Zrovna vo svojich úvahách plávala v ešte vzdialenejšej minulosti, než bol vyliaty Hron. Keď si dnes večer mazala maslo na chlebík, spomínala na to, ako za dlhých zimných večerov sedávala spolu so sesternicami a starou mamou pri peci a rozprávali si príbehy, čím myslela, že s rozšírenými očami počúvali, čo im rozprávala babka. Tie príbehy sa spravidla končili pri mrazenie vzbudzujúcich príhodách, ktoré sa zaručene stali niekomu na dedine, prípadne ľuďom, ktorí to zaručene počuli od niekoho spoľahlivého a určite je to pravda. Dnes sa jej vonku zdalo akosi chladno (mala som si vziať šatku), možno preto si pripomenula tie strašidelné príbehy nenáročného ľudu. Obzvlášť jeden ju vždy dostal. Istá pani v jeden nepekný jesenný večer - ale bola už samozrejme hlboká tma - počula vonku na dvore buchot, ako keby niekto zhodil dosky, ktoré boli naukladané vedľa domu. V dedine panovala tma a ticho. Zlodej, napadlo jej. No ale ktože by jej chcel kradnúť obyčajné dosky? Bolo jej čudné, že na nevítanú návštevu nešteká pes, ktorého presne pre tento účel už roky chovala. Preto sa chcela pozrieť cez okno, čo sa to vonku deje. No z hrôzou zistila, že sa pozerá do bledej tváre, ktorá stála pred oknom. Zostala stáť ako prikovaná, len čo sa ešte chytila za srdce. Okno, cez ktoré sa na ňu zvonku pozerala tá mĺkva bledá tvár, bolo vo výške takmer tri metre nad zemou. Keď sa ráno otrasená prebrala a vyšla na dvor, našla ako dôkaz svojho zážitku rozhádzané dosky a psa, ktorý už nežil. Pani v ten večer uvidela Smrť. Aspoň to tvrdila. O týždeň to už tvrdila celá ulica, o mesiac celá dedina. Ani farár to nevylučoval. Ktožehovie, či to bola pravda, ale príbeh to bol mysteriózny. Pani Irenka Guzmíková sa pod vplyvom príbehu podvedomky pozrela na okno. Keď za sklom v tme zbadala črty tváre, podlomilo jej kolená napriek tomu, že sedela a v jednej hroznej sekunde si pomyslela, že jej okno je určite viac ako dva a pol metra nad zemou. Obklopila ju tma, ani sa nestihla chytiť za srdce. * „Tak to je fakt super!“, prevrátil oči Alex, ktorému práve vo vrecku začal vyhrávať mobil. Vrecko sa mu rozsvietilo a rozvibrovalo a svoj malý koncert tam rozbalil nejaký interpret, preferujúci elektronický zvuk. Alex mal na pleci vylezeného Okruha a istil ho rukami, takže na telefonát mohol zabudnúť. Bolo to preňho mimoriadne netradičné rozpoloženie. „Človeče, tetke asi prišlo zle. Zvalilo ju, práve keď som chcel zaklopať na okno. Daj ma dole. Rýchlo.“, informoval ho zhora Okruh a začal sa vrtieť. Alex sa oprel o stenu bytovky, aby sa kamarát mohol dostať späť na zem a on aby ustál boj s gravitáciou. „OK, aj tak už nevládzem. A môj nápad to nebol, ak si spomínaš.“, hovoril pridusene, zatiaľ čo sa Okruh po jeho chrbte spúšťal dole. Alex svoju rovnováhu bravúrne zastabilizoval, čím Rišovi Zedníkovi postavil pomyslený pomník. „Počúvaj, a prečo sme nešli normálne zazvoniť?“ „Ide o ten moment prekvapenia, vieš? Ťažko zvoniť na zvončeky, ktoré nejdú.“, vysvetľoval Alex. „Že som sa ja na to nechal nahovoriť. Čo sme tým dosiahli?“ „To nevadí. Môžem za to, že im nefungujú zvončeky?“ „Kto volal? To sú Murphyho zákony, čo?“, fučal Okruh a keď zliezol a nadýchol sa, dodal, “Čo teraz? Čo urobíme?“ „Počkaj“, Alex už vylovil mobil, „Volal Ovos, ty brďo. Čo dočerta chcel? Aby som mu cestou skočil po Princezky?“ „Zavolaj mu.“ „Už mu volám. Ty vole, tak to som teda zvedavý, ale keď mi povie, že dostal chuť na . . . Ovos? No čo si volal?“, Alex si priložil telefón na ucho, až znovu pripomínal sám seba. Ktovie, či bol s mobilom odfotený aj na občianskom. „Čože? Kde? A kde je?“ Alex sa poobzeral okolo seba, Okruh sa pozrel tiež, hoci nevedel prečo a na čo. Ešte chvíľu takto telefonovali, potom Alex zaklapol nemrznúcu fínku a pozrel na spoluhráča. „Ovos si spomenul, že má v aute prenosku. Máme si skočiť do šatne po kľúče a doniesť ju.“, zhrnul. „Že má v aute čo?“ „Prenosku. Svetlo, ktoré používajú mechanici, keď lezú pod auto.“ „Ahá, jasné.“ „Vraj by mala mať dosť dlhú šnúru.“ „Jasné. A prečo po ňu neskočí sám?“ „Že už sa začali prezliekať. Tik tak. No a my sme vonku, tak.. šup šup.“ „No dobre, tak poďme, nie? Než tu začneš rozprávať ako závislý na citoslovciách.“ Vybrali sa späť k zimáku. „Ty vieš, ktoré je Ovsove auto?“ „Nie. Ale bude to to, ktoré zabliká, nie?“ „Tak poďme po tie kľúče. A Ovos to nevedel, keď sme sa o tom rozprávali v šatni? Vtedy trávil, či čo?“ „Neviem. A čo si hovoril o tej tetke?“ „Spadla. Asi jej prišlo zle, alebo čo.“ „A nezdalo sa ti to?“ „Čo ja viem? Myslel som, že ma videla. A potom s ňou seklo.“ „Že by sa na teba až tak zle pozeralo? Ktovie, čo sa ti zamarilo. Podľa mňa je v poriadku, možno len zaspala.“ „Tak z ničoho nič? “ „Starší ľudia si často zdriemnu.“ „Keď myslíš.“ „Jasné. Poďme po tú sviečku.“ Pobrali sa naspäť do šatne. Cestou, práve keď míňali kontajnery blízko miesta, kde niekedy zvyknú parkovať autobusy hostí, míňali nejakú mladú kočku s piercingom na spodnej pere. Pozreli sa jej na vlasy, tvár, boky a tak. Obaja skoro v totožnom poradí. *
Posted on: Mon, 12 Aug 2013 21:25:53 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015